Je piatok večer, už sme sa osprchovali a zaľahli, ráno stávame skoro. Mne sa ešte spať nechce, do rúk beriem knihu o džungli a príjemne sa uhniezdim. Kapitole o kráse džungle striedajú kapitole o genocíde, mučení, vraždení a o nekonečnom ľudskom utrpení Papuáncov. V duchu si kladiem tisíce otázok ako je toto možné, aby v dnešných dňoch bolo zavraždených tisíce ľudí a svet sa nečine prizeral. Odpoveď, ktorú si dávam mi obracia žalúdok; vždy to tak bolo aj bude. Knihu odkladám, spánok ušiel a zobral so sebou aj moju pohodu a radosť zo zajtrajšieho výletu. V Tatrách som prvýkrát. Zaspávam v blúznení o zmysle života, krutosti a krásnych kopcov, ktoré obklopujú Horný Smokovec, hneď pod mojím oknom.
Okolo šiestej hodine vyrážame na našu túru. S električkou sa odvezieme do Starého Smokovca a odtiaľ na Štrbské Pleso. Potom sa už začína náš dnešný výlet na Rysy. Výstup by mal trvať 04:20. Zhlboka sa nadýchneme a vyrážame.
K fotkám už si myslím koment netreba. Tá krása bola hmatateľná, na pár hodín tie kopce prečistili myseľ, oslobodili od všetkých starosti, bolestí. Každým krokom, sa naskytal pohľad, ktorý by som s kľudom brala ako aj posledný.
Popradské Pleso
Nosiš viezol 58kg
Aj keď nemám rada zbytočné riskovanie, zopár krát som neodolala pokušeniu skratiek. Hore stúpali desiatky turistov, takže na nejakú polhodinku byť sama mi prišlo neodolateľné. Nevychodené trasy boli viac zľadovatené, napriek stupňujúcej sa únave ma lákalo dotýkať sa a liezť po skalách. Fascinovanie ma neprešlo ani keď som zostala nejakých dvadsať minút visieť na jednej skale. Nedalo sa ani dopredu ani dozadu ani hore. Dole sa mi veľmi nechcelo, predsa ma len ešte lákal ten výhľad z vrcholu. Vždy som si myslela, že ak budem raz podobnej situácii, že sa budem báť. Tento krát som sa nebála, pri každom pohybe a experimentovaní kam dať nohu a ruku som vnímala, že gravitáciu proste neoblbnem. Napriek ubúdajúcim síl a nastupujúcim kŕčom mi srdce bilo len o kapánek rýchlejšie. Na chvíľu mi napadlo, že bola sprostosť ísť po "skratke" že sa to skončilo blbo. Ale ešte tam na skale som si povedala, že nech už ďalší krok dopadne ako chce "skratka" stála za to. Krok dopadol dobre, o čom svedčia aj fotky z vrcholu.
Na vrchole sedí mládenec s asi päť ročným chlapčekom. Proste krása
Jeden z najmilších turistov. Súdiac podľa mojej dnešnej svalovice, ak ho má psík na všetkých štyroch. No žiadna sláva J
Večer keď sme vracali s TEŽ do Smokovca, vedľa nás v uličke bola mladá slečna na vozíčku. Pri mne sedela mladá pani, ktorá ju sprevádzala. Slečna sa po nejakej minúte obrátila vozíkom aby mala výhľad cez okno. Asi netušila, že s vozíkom zablokovala celú chodbu a cez pár cm sa ľudia ledva pretlačia. Každý kto prešiel sa ospravedlňoval, aj keď vozík sa mohol posunúť o dobrých tridsať centimetrov dopredu a bol by po probléme. Pani sediaca pri mne sa prizerala ako otecko balansuje s malinkým dieťaťom na rukách aby vedel vystúpiť. Ja som tam nechápavo sedela mysliac si, že každú sekundu jej to dôjde pozdvihne svoju ruku a vozík posunie pár cm. Neurobila to. Zrazu som pocítila nemúdry pocit, túžbu zostať visieť tam na tej skale. Nevidieť a nepočuť o ľudskej krutosti, necítiť tvrdosť srdca, ktorej sa nevyrovná žiadna zľadovatená skala.
Druhý deň sme sa vybrali na skalnaté pleso.
Po Lomnickým Štítom...
