Vychutnávam si svoj poobedňajší dezert vo forme kávovej sušienky, pri tom myslím na zvyšok pracovných povinností, ktoré ma ešte dnes čakajú. Na perách sa mi opakovane objavuje úsmev, ktoré nevyčarovala kávová sušienka ani pracovné stretnutie. Mysľou sa vraciam do včerajšieho dňa. Opäť cítim zmes vôní, tú jemnú citrusovú vôňu javorového stromu a tú ťažkú, výraznú vôňu Dunaja.
Plavím sa Dunaji v malom kajaku, voda je tichá miestami až nehybná, len tam zaveje jemný letný vietor , a moja malá loďka okamžite reaguje. Mení smer buď naľavo alebo napravo, podľa toho odkiaľ zafúkalo. Len tak nehybne ležím, nepádlujem, rukami sa dotýkam vody, a vstrebávam vône. Slniečko ma hladí,nepraží je ideálne len suší kvapky vody, ktoré mi stiekli z pádla.
Každú chvílu preletí čajka, bocian alebo kormorán. Sem tam sa vysoko znáša vznešený tvor zo široko rozprestrenými krýdlami, myslím, že je to orol. Opakovane stretávam labute s malými potomkami.
Kúsok o do mňa sa plavia ďalšie štyri lode s mojimi blízkymi. Spievajú ruské aj slovenské pesničky zo svojích študenstkých čias. Neďaleko poskočila ryba, nespozorujem ju, počujem len čľapot v vody a vidím len prstence vody. Je mi dobre, pozerám na mohutné stromy, ktoré ešte ostali z lužných lesov. Sú dolámané, dekádami poznačené predsa tak nesmierne krásne a majestátne.
A tak pohodlne ležím vo svojej malej loďke, cítim ako ma Dunaj kolíše vo svojom náruči, sem tam sa loďka nebezpečne nahne.
Nesmierne milujem chvíle na Dunaji, či sú takéto plné pohody alebo drsnejšie. Príroda dokáže byť drsná a láskavá zároveň, škoda, že tú jemnosť a ohľaduplnosť od mnohých neobdržala späť.
