A to som už videla hocičo, vrátane fenoménu ala aupark, kde slečny sa ladne kývajú bokmi obuté na mini dvojičkách, do rytmu s dvadsať dekovým hafanom pod pazuchou, a slintajúcich mačov vykrúcajúcich svoje takmer neviditeľné krky a štrngajúc s kľúčmi od mega fára na spôsob sametovej. Človek by si mohol myslieť, že opäť revolúcia ale to sa len hormóny búria.
Ale nie o tomto som chcela...
Bol pekný jesenný deň tak sme sa s priateľmi vybrali na prechádzku do lesa. Boli sme traja, vychutnávali sme si každú minútku, sem tam rozprávali alebo fotili, to čo nás zaujalo. Absolútne ideálny deň, jeden z takých, keď si v duchu hovoríte, ah predsa je len ten život krásny.
Ale zrazu sme začuli nejaký zvláštny zvuk, ktorý silnel tak ako sme išli. T. to identifikoval ako hlas jeleňa. Srdcervúce stonanie. Stáli sme tam všetci traja, úplne vystrašení nevediac, čo vlastne máme robiť. Stonanie sa na chvíľu odmlčalo, bolo počuť ako zviera stráca sily. Premýšľali sme, čo sa asi mohlo udiať. Zhodli sme sa na tom, že sa asi niekde zachytilo, alebo leží zranené. Nadalo nám, že by sme asi mohli niekde zavolať, a že by asi nebolo najmúdrejšie sa k zranenej zvery približovať. Tak sa nám dievčatám pomaly tiskali slzy a chlap ako hora ma pohľad nešťastného dieťaťa. Boli sme zmätení. Po pár minútach, keď sme zvážili všetko pre a proti a zmenili sme to už hádam piaty krát, sme sa opatrne vybrali za stonaním. Mne srdce tĺklo ako zvon.
A tak po pár minútach sme sa priblížila na malú čistinku. A tam pár metrov pred nami stál objekt našich obáv. Hlavu mal sklonenú tesne pri zadnici jelenice, ktorá si ladnými krokmi vykračovala a prežúvala nejaké lístie. A náš jeleň kráčal za ňou, stonajúc až do úmoru, hlavou tesne pri jej zadku. Priznám sa bol to neuveriteľný pohľad. Tá samica ho mala úplne omotaného vôkol prsta a keby len :). Ak padli slzy tak jedine od úlavy ale aj dojatia. Urobili sme zopár fotiek a veľmi potichu sme sa odkradli preč, aby si mohli nerušene vychutnávať ten krásny jesenný deň, keď sa život zdá byť taký krásny.
