K smutným narodeninám

Je toho toľko, čo by som ti chcela povedať, ale hovoríme každý s iným jazykom. Nerozumiem tomu čo hovoríš, nechápem kam smeruješ a teraz už ani neviem, čo by ťa potešilo. Keď ti niečo hovorím, keď na teba vrieskam a vyhrážam sa ti, v očiach máš vzdialenosť, ktorá sa nedá vyjadriť ani svetelnými rokmi. Strácam nádej, že sa ti ešte niekedy priblížim. Niekedy, keď v noci neviem spať, túlam sa v ríši spomienok, premietam si v duchu časy, keď sme boli ešte deťmi. Ako si ma budil uprostred noci, lebo si potreboval cikať. Ako sme sa spolu prikrádali k vianočnému stromčeku a oberali z nej čokolády. Ako si mi sedel na kolenách, bol si tak strašne blízko. Bolo tak jednoduché ťa ochrániť pred väčšími chlapcami aj pred tebou samým. Mohla som použiť slová, ktorým si rozumel alebo svoju silu, a prinútila som ťa poslúchať. Bolo tak jednoduché ťa potešiť, stačilo sa ti venovať, kúpiť to zmrzku, košeľu, topánky, a ty si ma obtancoval a vyobjímal. Ale, čas hral neúprosne proti nám. Roky plynuli a nám pribúdali jazvy nie len na tele, ale hlavne na duši. Tieto šrámy nestačilo zašiť a obviazať, bolo ich akosi priveľa. Prišli roky v ktorých si ma objímal mennej, lebo som bola stovky kilometrov ďaleko. Mne bolo na chvíľku dobre, lebo som nevidela, nepočula čo sa doma deje, tak to bolelo mennej. Ty si to " šťastie " nemal, riešil si to po svojom, tak ako si vedel. Nesúdim ťa, predsa ti vyčítam, že si si zvolil takúto cestu, že si siahol po jede a prinútil ma pozerať sa, ako si ničíš život. Ako šliapeš po všetkom, čomu ešte v kútiku srdca verím. Dnes si tak strašne ďaleko, nedelia nás len hranice mesta a tých niekoľko kilometrov, postavili sme medzi seba priepasť. Občas, keď som zúfalá kladiem si tie najhlúpejšie otázky; prečo práve ty?! Prečo sa toto muselo stať práve nám?! Prečo musíme trpieť tak veľa?! Viem, že odpovede nie sú, žiadny osud nie je ružový. Predsa mi to kradne spánok. Tak rada by som sa s tebou podelila so svojím šťastím, s chvíľami keď si vychutnávam život v kruhu svojich priateľov, ktorí sa stali mojou rodinou. Možno tu by si aj ty vedel zabudnúť na minulosť, a načiahnuť sa za životom. Uvoľniť sa, umlčať démonov zo starých čias a vychutnať si vôňu lesa, šum vody, spev vtáčikov, objatie. Vieš ako vonia Dunaj? Vieš si predstaviť, ako rozvoniava slaninka uprostred lesa? Tušíš ako chutí otcovské objatie? Tak veľmi by som si želala, aby sa stal nejaký zázrak, a ty by si to mohol zažiť spolu so mnou. Ešte stále neviem, čo by ťa potešilo k tvojím narodeninám, ale zo srdca ti braček prajem, aby si stretol takých priateľov - ľudí, akých som mala ja to šťastie. K tvojím narodeninám ti prajem, aby si ti nevrátilo všetko to zlé, ktoré si rozsieval. Aby si aspoň na chvíľku zakúsil radosť zo života. Držím ti palce aj keď viem, že všetko nedopadne dobre.