Počúvanie pesničiek Karla Kryla a dokument, ktorý sa natočil v ´92. roku, vo mne vyvoláva rôzne emócie. Politická situácia sa zmenila, ale "rozdiel", to už je iná kapitola. A tak si nemôžem pomôcť a urobiť iné, než sa zamýšľať a vnímať nadčasovosť jeho slov.
Flexibilita a možnosť adaptovať sa na zmeny je nevyhnutnou súčasťou moderného človeka. Úprimne povedané, vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Robila to tak aj moja nemoderná prababka, niekde na poli a na slamenej posteli. Napriek tomu každá generácia má pocit, že práve tá jeho je tá, ktorá sa musí adaptovať o niečo viac, ako tá pred ňou, na nepríjemné zmeny.
A tak pri šálke teplej kávy sa mi pletú pojmy a dojmy. Kladiem si otázky, ktoré majú len tŕnisté odpovede. V hlave sa mi premieľa konflikt medzi môcť a musieť.
Niekedy sme cestovať nemohli, dnes môžeme. A desaťtisíce musia. Práve tak ako museli tí, ktorí túžili po slobode. Dnes musia tí, ktorí túžia po chlebe. Otázka slobody je opäť hmlistá. Relatívna, pretože desaťtisíce zahučia, kto ti v čom bráni. A odpoveď je: já, jenom já...
Milióny litrov krvi sa prelialo pre nejakú čiarku na mape. Ale rozmýšľam nad našou potrebou a spojitosťou s určitou zemepisnou lokáciou, kúskom zeme, krajinkou. Je to puto len zvykom, ale je to niečo hlbšie a dôležitejšie?
Stojím na cintoríne, okolo vládne pieta, malé deti ticho šepkajú, všade plamene sviečok. Rozmýšľam koľko ľudí prešlo stovky až tisíce kilometrov, aby zapálili sviečku, presne tu na tomto mieste.
Čo je to za ľudský cit, ktorý nás núti ísť tisíce kilometrov do ďalekej zeme, aby sme zapálili sviečku na hrobe rodičov a blízkych? V hlave vieme, že ich fyzické telo je už dávno prach, ale niečo v nás cíti tú blízkosť až keď kráča po tej istej zemi, kde kráčali a teraz spočinuli. Nejako nám to práve takto príde úctivé a blízke, stáť fyzicky tam, kde spočinuli.
A tak si myslím, že kraj, kde stojíme nad hrobmi a kráčame po zemi kde žili naši blízki je niečím viac ako len poznámkou v rodnom liste. Môžeme precestovať celý svet a bývať, kde si len chceme, niečo v našom srdci bude vždy ten kúsok zeme ľúbiť alebo nenávidieť.
Stali sme sa globálnymi obyvateľmi moderného sveta. Naša hranice sa posunuli až do neba. Ale potom si človek sadne na kafe s Krylom a niekde v srdci sa ozve hlas, že takto ľahké to nebude. Ten kúsok zeme, po ktorom sa šliape a intriguje je s nami spätý viac, než si pripustiť chceme (či vlastne môžeme).
