Už je to piaty deň, čo som ti nepísala. Písal si mi, že nech ti už nepíšem, lebo ťa idú preložiť a pošleš novú adresu. Príde mi to ako večnosť. Ešte nedávno sa mi cnelo sa klasickými listami, netušila som, že to čakanie je chvíľami také mučivé. Niekedy mi srdce bije ako zvon, keď otváram obálku. Snažím sa uhádnuť podľa písma v akom rozpoložení si to písal. Potom hltám každé slovo, vydýchnem si, že žiješ, že si zdravý, že si to zvládol.
Učím sa každým dňom vkladať do slov svoje myšlienky, pocity, povzbudenie, kúsok ľudského tepla, objatie. Dať na papier to, že na teba myslím, že mi chýbaš a kúsok nádeje, že to raz skončí. Obyčajná veta „ mám sa dobre" pre mňa znamená tak veľa, utišuje myseľ, svedomie a hlasy, ktoré kradnú spánok. Z tvojich listov vnímam ako sa meníš, ako ti dochádzajú určité veci, ako túžiš po novej šance na iný život. Ako sa menia tvoje hodnoty, ako zrazu vidíš sám veci, ktoré sme ti celý čas hovorili. Teší ma to, som rada, že dospievaš. Je večer, už aby bolo ráno v ktorom poštár hodí do schránky list, jeden z tisícov ale možno ten najočakávanejší.
