Môjho prvého blízkeho kamaráta som spoznala, keď som mala štyri. Skrýval sa pod nábytkom , pochvíli sa posmelil a prišiel ku mne. Od radosti som bola bez seba, keď som ho mohla pohladkať. Bolo to šteniatko nemeckého ovčiaka. Nič krajšieho som nevidela. Rástol rýchlejšia ako ja, a čo chvílu sa stal mojím starším súrodencom, ktorého som nemala. Strávili sme spolu bezpočetné hodiny, keď sme sa smiali, naháňali sa, alebo delili o sladkosti. Ale najviac v pamäti mi utkveli chvíle, keď sme spolu plakávali. Vždy keď som k nemu prišla s plačom a objala ju, plakala a zavíjala spolu so mnou, v tom istom rytme. Netrebalo slov, nesnažila sa ma rozveseliť ani nahovoriť mi, že nemám plakať, len si zavila so mnou. Keď som bola staršia a ona už bola psia dáma v najkrajších rokoch, sme presedeli na dvore stovky večerov. Niekedy celkom po tichu, občas v slzách, inokedy rozprávajúci sa o hviezdach a mojich snoch. Bolo nám obom dobre. Boli sme si blízki. Priatelia.
Priatelia sa hľadajú ťažko. Často prejdú dlhé roky, až nám príde do cesty niekto, kto sa stane nezabudnuteľnou súčasťou nášho života. Prešlo dlhých desať rokov od vtedy, čo môj verný pes odišiel do neba. Počas tej dekády som stretávala rôznych štvornohých tvorov, ktorých som si veľmi obľúbila, ale tá iskra nepreskočila. Až kým som nestretla ju. Vídavali sme sa každý víkend a po pár týždňoch sa medzi nami začalo vytvárať priateľstvo. Preskočila iskra a naše priateľstvo bolo spečatené. Ona bola mačička, ktorej presný vek nikto nevedel, ale mala najmennej pätnásť. Starká, už nemala ten svižný krok, ale mala ten najkrajší mačací pohľad. Opäť sme sedávali spolu v záhrade alebo sa vyhrievali na tráve. Túlili sa k sebe a ja som počúvala jej spokojné pradenie a ona počúvala, čo mám na srdci. Cez týždeň keď sme nemohli byť spolu, a bola som sama , ak mi bolo ťažko na srdci a mala som chuť sa k niekomu pritúliť, vtedy som si predstavila Starkú, jej vôňu, pohľad to ako si pradie, a zaspávala som v mačacom objatí, pochopená.
Starká odišla pred polrokom do neba, ale nie je taký deň v ktorom by som na ňu aspoň raz nemyslela. Niekedy mi ujde slza, ale to sa ťažko vysvetľuje, že som len blázon a tú slzu vyvolala spomienka na mačaciu priateľku.
Už mi ostáva len prianie, nech to tentokrát netrvá desať rokov, kým mi do života vkročí ďalší štvornohý priateľ.
