- „Vieš, boli sme deväť detí. Ktorá znás skôr stala do školy mala boty. "
Snažila som si prestaviť, ako sa baka a jej sestry predbiehajú. Usmievala sa, ako keď človek myslí na niečo príjemné. Trvalo mi pár rokov, kým som dozrela a porozumela, vlastne až teraz začínam tomu úsmevu rozumieť.
- „Môj otec nebol dobrý človek, bol lenivý a zlý k našej mamke. Sestry sa ho báli. Mňa nemal moc rád, lebo som vždy zastala mamu".
Babka mi rozprávala ďalej príbeh ako sa zoznámila s dedkom. Ako sa vzali a kúpili si malý domček.
Potom babka posmutnie, keď hovorí o svojom prvom dieťati. Prvorodený syn sa narodil mrtvý. Za pár sekúnd už má očká plné iskier. Jej druhé dieťa sa narodilo zdravé, dievčatko, vlastne moja mama.
- „ Vieš, ten večer boli u nás hody. Ja som tancovala a tancovala koľko som len vládala." Posmutniem, lebo viem, že ten večer navždy zmenil jej život.
- „ A potom večer mi prišlo zle, veľmi zle. Dostala som mozgovú príhodu. Tvoja mama mala dva roky. Ja som ochrnula, nevedela som rozprávať, jesť, hýbať sa. Bola som v nemocnici 10 mesiacov."
Predočami mám babku ako, prezlieká môjho malého brata a hneď mu perie veci aby si mama nevšimla, že sa zašpinil.
- „Tvoj dedko ma priniesol domov z nemocnice. Začal ma učiť rozprávať,sedieť a potom už aj chodiť. Za necelý rok som sa už vedela aj postaviť."
Babka zostala ochrnuta na svoju ľavú stranu. Chodila pomocou paličky a ruku mala bezvladnú v lone. Roprávala bezchybne. Dokonca ak som bola lenivá, alebo sa mi nechcelo jej narúbať drevo, už si dala aj na dvor stoličku, zobrala si sekeru a pustila sa do práce.
Môj dedko nás opustil keď som mala deväť rokov. Milovala som ho nadovšetko, trávil som mnou čas, rozprával mi príbehy, varil mi moje obľubené jedlá. Aj si ma doberal. To všetko som zbožňovala, bol to pocit bezpečia.
Čím som staršia o to viac ho obdivujem. Takmer každý deň počúvam ako sa niekto rozvádza, má milenku, opustil decká. Keď som bola malá mi to prišlo úplne prirodzené, že dedko sa stará o domácnosť, chodí do práce a po práci sa venuje opravám vôkol domu a vnúčatám. Dnes viem, že to také prirodzené predsa len nie je. Bol to človek, ktorý sa vyrovnal so stratou syna, vychoval dcéru, staral sa o domácnosť a venoval sa manželke, ktorá bola bezvládna. A to všetko po štyroch rokoch manželstva.
Svojích starých rodičov nadovšetko obdivujem. Za ich sílu a dobrotu. Aj nevšedný postoj k životu. Obdivujem babku, že sa nevzdala a nezahorkla, a vedela sa smiať až do konca svojho života. A dedka, že bol manželom a otcom a dedkom, ktorého by som dopriala každému.
