Sedím v električke a smerom do starého mesta, snažím sa nebyť príliš smutná aj keď chvíľami ma smútok zaplaví ako nová prílivová vlna. Občas zdvihnem zrak a rozhliadnem sa na spolucestujúcich, zbadám známu tvár a pár sekúnd potrvá kým ju zaradím. Potom sa opäť dívam cez okno. Vonku prší. Na malý okamžik zavriem oči a cítim ako ma električka kolíše, je mi zima a nechce sa mi vystupovať.
Pár krokov odo mňa sedí asi dvanásť ročný chlapček. Na sedadle tesne za ním sedí muž v stredných rokoch. Obaja sú športovo ale vkusne oblečený. Muž ma sklonenú hlavu a niečo neprestajne hovorí chlapčekovi. Chlapček sa nervózne pomrví a počujem len „ keď som podľa teba dement " Muž sa nahne bližšie k chlapčekovi a položí mu ruku na plece. Chlapček sa odtiahne. Muža to nahnevá a začína chlapčeka postrkovať do hlavy. Naďalej mu niečo potichu hovorí a strká doňho. Chlapček sa nervózne obzerá dozadu ale muž o to silnejšie doňho strká. Chlapček to vzdá a sedí so zpriamenou hlavou. Muž má pri nohách športovú tašku, posúva ju ku chlapčekovi a podáva mu aj kľúče. Chlapček si berie svoju školskú tašku aj tú druhu, ľavé líce ma ušpinené, ako keď si utierate slzy celou dlaňou. Muž stáva a jemne sa potacká, je opitý. Dáva posledné pokyny synovi a vystupujú spoločne.
Možno týmto to celé skončilo a možno toto bol len začiatok. Možno synček príde bezpečne domov a otec sa dorazí ešte niekde inde. Možno. A možno som to celé zle pochopila a nič sa nedialo, ani nebude. Možno. Možno však to bol začiatok a ten otecko bude smelší doma, kde jeho agresivita nebude inhibovaná verejnosťou. Možno. Aj tak si myslím, že oteckovia by nemali byť nikdy opití.
Minulý týždeň som školila v Trenčíne. Počas školenie pre vedúcich nám niekto zaklopal na dvere, boli to zamestnanci, ktorí mali na starosti skontrolovať či účastníci školenia a ich zamestnanci nepožili alkohol počas pracovnej doby. Nikto nič nenafúkal.
Rodičovstvo je tá najdôležitejšia činnosť, oteckovia a mamičky by nemali nič nafúkať. Ani alkohol, ani agresiu. Svet mnohých detí by bol krajší...
