Bolo to dávno ale predsa nie až tak dávno, aby som na to zabudla. Bola som len malým dievčaťom, ktoré si hľadalo cestičku životom. Kráčali sme vedľa seba a sneh nám škrípal pod nohami. Bol krásny zimný večer, pár dní pred Vianocami. Mali sme namierené do neďalekého zelovocu pre jablká. Nie, pre hocijaké jablká ale pre tie moje obľúbené, tmavo červené, šťavnaté. Knihy a k ním chrúmanie jablka boli najkrajšie chvíle môjho detstva. Knihy plné dobrodružstva a tepla a chuť jabĺk, zahnalo každý smútok. Bola už tma a husto snežilo, chcela som ťa držať za ruku, ale bola mi strašná zima na ruky. Vzala si moju ruku do svojich dlani a vopchala si ju do svojho vrecka. Do vrecka svojho dlhého kožuchu. Bolo tam teplučko. A tak sme kráčali bok po boku, ruka v ruke v jednom vrecku.
Možno, že by sa na deň matiek patrilo napísať niečo o teplom rodinnom kozube alebo o vrúcnosti srdca, obetavosti. Ale ja ti chcem poďakovať práve za tento zimný podvečer, za to teplo tvojho vrecka, za teplo tvojich dlani (a tie jablka.) Na ceste, keď sme kráčali bok po boku, ruka v ruke v tvojom vrecku, si mi bola najbližšie...
