Suicídium : Existencionálny problém alebo duševná porucha?

 I. História suicidia

 Pojem suicídium je odvodené z latinského sui caedere = zabiť sa (seba). Prvýkrát slovo "suicide" (samovražda v ang. jaz.) použil v roku 1642 Sir Thomas Browne vo svojom diele Religio Medici ¹, dnes je bežnou súčasťou odbornej terminológie. Niektoré národy alebo bojovné kmene Keltov a Škandinávcov považovali prirodzenú smrť za potupnú, preto starí ľudia, ktorí už neboli schopní boja, skákali do mora z vysokej skaly. Vikingská mytológia hovorí o Valhalle ako o najkrajšom sídle v Asgarde, sídle bohov, tu hrdinovia, ktorí boli zabití v boji sa zúčastňovali každú noc na veľkolepej hostine s Odinom ². V Japonsku sa vykonávalo hara-kiri (v jap. prerezanie brucha), ktoré sa pokladalo za čestnú smrť. Aténčania usekávali ruky samovrahom a k samovražde pristupovali s nesúhlasom. Gréci a Rimania pokladali za dôležité umrieť dôstojne a správny čas. Názor na samovraždu sa výrazne zmenil s rozšírením kresťanstva, ktoré považuje samovraždu za hriech ³. Od 6 storočia bolo suicídium považované nie len za hriech, ale aj za zločin. Samovražedný pokus bol v Anglicku považovaný za trestný čin do roku 1961.⁴

 II. Definícia suicidia

 J. Hádlik rozlišuje medzi samovraždou a sebazabitím, pri sebazabití chýba dobrovoľnosť a cieľavedomosť samovraždy.⁵

Definícia suicidia podľa Hartla a Hartlovej;⁶

Suicídium; porucha pudu sebazáchovy, úmyselné ukončenie vlastného života, obvykle ako reakcia na záťažovú situáciu spojenú so stratou zmyslu života; výskyt u duš. ochoreniach, depresiách, maniodepresivite , schizofrénie, niekedy aj pri psychopatii;

 Vo Freudovej teórií pudov⁷, sa pudy môžu; a.) prevrátiť v opak, b.) obrátiť proti vlastnej osobe, c.) vytesniť, d.) sublimovať. Z toho vyplýva, že napríklad opakom pudu sebazáchovy, by bol pud sebadeštrukcie. Za záťažovú situáciu sa môžu považovať; osobné problémy, problémy v rodine, odchod detí z domova, rozvod, smrť blízkeho človeka, strata zamestnania, finančné problémy, zdravotné problémy, sexuálne poruchy, závislosť na alkohole a drogách, depresia a iné.

• A. Podľa E. Durkheima ide samovražednosť súbežne srozvojom civilizácie, vyskytuje sa unárodov svysokou životnou úrovňou, je vyústením individuálneho nešťastia, ktoré. sa odohráva na pozadí prosperujúcej spoločnosti.

• B. Podľa K.A. Meningera sú vsamovražde skryté tri priania: zabíjať, byť zabitý, prianie zomrieť.

• C. Podľa S. Freuda je samovražda agresia obrátená proti sebe ako reakcia jedinca na frustráciu, čiže ide o posun agresie: „nikto nezabíja seba samého, chcel predsa zabiť niekoho iného"

 A. Rozvoj civilizácie - E. Durkheim

Rozvoj a zvyšovanie životnej úrovni nesie zo sebou aj zvýšené nároky na jednotlivca. Aj pri miernom poklese suicídií na Slovensku za posledné roky, počet suicídií u chlapcov medzi 15-24 rokmi výrazne stúpa. Jedna z príčin je aj zúženie sociálnych kontaktov, izolácia. Dospievanie je obdobím, keď si mladý človek hľadá svoju vlastnú cestu, rozmýšľa nad svojou budúcnosťou. Kladie si otázky, hodnotí, prehodnocuje, plánuje. Čelí mnohým rozhodnutiam, ktoré budú mať ďalekosiahly vplyv na jeho život. Nezvládnutie náročných očakávaní spoločnosti, rodiny, môžu viesť k frustrácii a izolovaniu sa. Vysoké nároky, ktoré si mladí ľudia kladú na svoje plecia sa nedajú vždy zvládať. Obzvlášť v dnešnej modernej dobe, ktorá je zameraná hlavne na produktivitu, výkonnosť a efektivitu. Sú to hodnoty bez ktorých sa dá dnes ťažko uspieť. Škola či zamestnanie si vyžadujú, aby sme boli produktívni a efektívni. Mnohé úspešné firmy sú založené na týchto základoch. Produktivita je základom pre úspešnosť firmy a často od nej závisí aj jej prežitie. Neúspech zvládať tieto nároky spoločnosti vedú k pocitom bezmocnosti, frustrácii, depresivite. Byť úspešným sa stáva hlavným cieľom dnešnej spoločnosti. Na vedľajšiu koľaj sa dostávajú osobný rast, kreativita, zážitky, ktoré obohacujú, rozvíjajú a spájajú nás z okolím. Možná je určitá súvislosť medzi týmto spôsobom života a najohrozenejšiu skupinou suicidujúcich. Najkritickejšou skupinou - teda najviac suicídantov sa nachádza medzi mužmi vo veku 45-54 rokov. Index za rok 2005 v SR je 41,8. V tomto veku už väčšina mužov je na vrchole alebo za zenitom svojej kariéry, produktivity, sily. Deti sú dospelé a opúšťajú hniezdo.

• B. zabíjať, byť zabitý, prianie zomrieť.

Túžba zabiť, zničiť to čo nás ohrozuje, môže prameniť z pocitu vnútorného ohrozenia. Smrť je často vnímaná ako možnosť úniku, cesta k úľave. Prianie zomrieť môže byť túžba po zmene životnej situácie, či vnútorného rozpoloženia

• C. Podľa S. Freuda je samovražda agresia obrátená proti sebe ako reakcia jedinca na frustráciu, čiže ide o posun agresie: „nikto nezabíja seba samého, chcel predsa zabiť niekoho iného"

Freud postuloval agresivitu či autoagresivitu ako pud. Teda samovražda v tomto ponímaní je presun cieľa pudu agresivity. Niektorý neskorší psychoanalytici s týmto tvrdením nesúhlasili. Waelder uvádza ⁸, " že deštruktívny postoj alebo deštruktívny impulz môže byť;

1. Reakcia na

• a. ohrozenie sebazáchovy alebo všeobecného ohrozenia cieľov aobsahov, ktoré bývajú obyčajne pripisované Já, alebo reakcia na.

• b. Odopretie, alebo hroziace odopretie libidinósnych pudov

2. Vedľajší produkt aktivity Já, ako napr.

• a. Ovládanie okolitého sveta, alebo

• b. Kontroly teľa alebo duševného života

3. Časť alebo aspekt libidinósnej potreby, ktoré v mnohých smeroch znamená agresivitu vôči objektu.....

 III. Suicídium zpohľadu filozofie

 " Existuje iba jeden skutočne vážny filozofický problém, a tým je samovražda. Posúdiť, či život stojí alebo nestojí za to, aby sme ho žili, znamená dať odpoveď na základnú filozofickú otázku." Albert Camus

 Plató odsudzoval samovraždu považoval ju za zbabelosť a lenivosť, navrhoval aby samovrahovia boli pochovávaní v neoznačených hrobkách. Pripúšťal však štyri výnimky: 1. ak mal niekto morálne skazenú myseľ a preto jeho charakter už nemohol byť zmenený, zachránený. 2. ak sa samovražda udeje na príkaz súdu, ako v prípade Sokrata. 3. ak bol niekto donútený k samovražde skrze extrémne osobné nešťastie, ktorému sa nedalo vyhnúť. 4. ak je samovražda výsledkom hanby, že sa jedinec zúčastnil na veľkej neprávosti.

 Stoici samovraždu neodsudzovali, považovali ju za právo každého človeka. Samovraždu nevnímali ako morálny prehrešok, ale ako možnosť ukončenie života ak sa jedinec nachádzal nepríjemnej situácii.⁹

Zaujímavý prístup k samovražde mal Epikuros, ktorého myšlienky sú stále aktuálne. Domnieval sa, že všadeprítomný strach zo smrti je základnou príčinou ľudského utrpenia. Podobne ako Hesse napísal, že ľudia znenávidia život, pretože ho nemôžu žiť večne. Táto nenávisť k životu nás ženie do náručia smrti, alebo za nezmyselnými činnosťami, aby sme utíšili bolesť ktorá pramení z konečnosti, dočasnosti ľudskej existencie . Prehnanú zbožnosť, hromadenie bohatstva, túžbu po moci a pocte pripisoval nevedomému strachu zo smrti.¹⁰

H. Hesse vo svojej knihe Stepný vlk píše: „ Ako tisíce jemu podobných si z predstavy, že je mu cesta k smrti kedykoľvek otvorená, vytvoril nielen zdanlivo melancholickú hru fantázie, ale si z tejto istej myšlienky vybudoval útechu a oporu."¹¹

Otázka smrti je vždy aj otázkou života, a otázka života obsahuje v sebe aj otázku smrti. Aj keď sa zdá, že keď si volíme život, tým hovoríme "nie" smrti, predsa však náš život, ľudská existencia, naše bytie ma jednoznačný koniec, ktorým je smrť. Podobne jedine blízkosť a uvedomovanie si smrti a pominuteľnosti všetkého živého v nás prebúdza jedinečnú úctu, túžbu a chuť po živote. Hesse ďalej píše " Myšlienka, že onen východ je stále otvorený mu prepožičala silu, vznietila zvedavosť."¹²

Je zarážajúce, že práve možnosť suicídia dodáva človeku silu a útechu. Paradoxne možnosť zvoliť si smrť, prináša úľavu, dodáva minimálne pocit osobnej kompetencie rozhodovať o svojom živote.

 IV. Suicídium zpohľadu náboženstva

 Religiozita pôsobí ako protektívny faktor. Väčšina náboženstiev neakceptuje samovraždu, okrem prípadov neliečiteľných chorôb. ( Konfucionizmus, Hinduizmus, Šintoizmus, Budhizmus ) alebo priamo zakazuje (Islam, Kresťanstvo). V kresťanstve sa od roku 533 samovražda za určitých okolnosti považovala za hriech, toto ustanovenie sa v roku 562 už vzťahovalo na každú samovraždu. Kresťanský pohreb, ktorý bol potrebný k tomu aby sa veriaci dostal do neba nebol dopriaty tým, ktorí suicidovali. Boli pochovávaní za múrmi cintorína a ich celá rodina bola vystavená hanbe a potupe a ich majetok bol skonfiškovaný. V roku 693 bol aj samovražedný pokus označený za zločin hodný exkomunikácie.¹³ Náboženstvo alebo viera v boha pôsobí protektívne pri suicidálnych myšlienkach, či už z dôvodu nádeje že boh zmení ťažkú situáciu, alebo že okolnosti podliehajú božej vôle. Významným faktorom je tiež strach prestúpiť božie prikázanie a obava zo straty posmrtného život.

 V. Suicídium zpohľadu psychológie

 Samovražda alebo samovražedný pokus je traumatizujúcim zážitkom aj pre rodinu a blízke okolie suicidanta. Dokonané suicídium alebo suicidálne pokusy našich blízkych v nás môžu vyvolať celú škálu emócii a reakcii. Môžeme pociťovať pocity viny, výčitky svedomia, hanbu, strach. Pri parasuicidiu môžeme reagovať s nadmiernou starostlivosťou, ústupkom v určitých nárokoch, s nadmiernym strachom, že naše správanie bude dôvodom pre ďalší pokus, s úzkosťou, že stratíme človeka na ktorom nám záleži.. 

Podľa P. Nawku je dôležité rozlišovať medzi apelatívnym a demonštratívnym pokusom o samovraždu. Ich spoločným rysom je, že sa nejedná o suicidálne konanie ale o konanie parasuicidálne, pretože ich cieľom nie je smrť, ale zmena neuspokojivej životnej situácie.¹⁴ Diferencujú sa vo vnímaní seba; pri apelatívnom pacient vníma seba ako účastníka konfliktu, pri demonštratívnom pokuse pacient vníma seba ako obeť. Tento postoj výrazne ovplyvní prístup pacienta k liečbe. "Pacient po demonštratívnom pokuse o samovraždu je si teda mennej vedomý svojho podielu na konflikte a projikuje ho viac do okolia ako pacient po apelatívnom pokuse."¹⁵ Pacient po apelatívnom pokuse ma väčšiu motiváciu zapojiť sa do liečby. To či sa pacient rozhodne pre apelatívny alebo demonštratívny pokus o samovraždu závisí od mnohých faktorov. Významnú úlohu však zohrávajú rôzne interpersonálne interakcie, teda reakcia okolia. Apelatívny aj demonštratívny pokus o samovraždu sa však vzájomne prekrývajú a nie je možné ich hrubou čiarou oddeliť. Apelatívny pokus môže v sebe obsahovať prvky demonštratívneho pokusu a vice versa.

 Keď v roku 1776 Goethe publikoval svoju knihu o mladom Wertherovy, ktorý sa zastrelil kvôli nešťastnej láske. Kniha podnietila vlnu identických samovrážd mladých mužov, preto bola aj neskôr zakázaná. Dnes sa pojmom Wertherov efekt, sa označujú prípady, keď samovražde predchádza iná samovražda, teda nasledovanie samovražedného príkladu. Niektoré krajiny majú prísne kódexy pre média ohľadne informovanosti verejnosti ohľadne samovraždy a jej metódy a dôvodu, aby sa predišlo k akémukoľvek stimulu. 

 Metódy samovrážd na Slovensku počas rokoch 1994 - 2002 (WHO)¹⁶  

 Významný rozdiel medzi metódou ku ktorej sa uchyľujú muži a ženy je pri otrávení, obesení strelnej zbrani a páde. Ženy skôr siahajú po nenásilných metódach, toto tvrdenie by sa dalo spochybniť čo sa týka pádov, pri predpoklade že ide o násilnú metódu. Samovraždy mužov na Slovensku ale aj globálne je v priemere 3 vyššia. Na Slovensku za zmienené obdobie (1994-2002) je dokonaná samovražda mužov 6,3 krát vyššia ako u žien. Pričom podľa niektorých štatistík počet samovražedných pokusov u žien je 3 krát a vyššia. Dokonané suicídium sa zvyšuje vekom, úmerne u mužov aj žien ¹⁷.

Štatistiky uvádzajú, že u 1/3 prípadov pri dokonanom suicidiu bol prítomný alkohol (P. Černák)¹⁸. Alkohol či abúzus alkoholu a iných látok hrá významnú úlohu pri samovraždách. Nadmerné užívanie alkoholu, ktoré ohrozuje zdravie, užívanie omamných látok, mentálnu anorexiu, bulímiu by sme pohli považovať za suicidálne správanie. Jedná sa totiž o neurotické a autodeštruktívne správanie pri ktorom je agresia obrátená proti vlastnej osobe. Neurotický konflikt, ktorý sprevádza sebanenávisť, pohŕdanie z vlastnou osobou, pocity menejcennosti vyúsťujú do sebapoškodzujúcich, seba trestajúcich fantazií a činov. Tieto sebadeštruktivné impulzy môžu ostať nevedomé, čo im však nebraní výrazne ovplyvňovať našu psychickú pohodu a celistvosť. 

Karen Horney vo svojej knihe píše: Skutočná fyzická samovražda je len najextrémnejším a konečným vyjadrením sebadeštruktivity.¹⁹

Niektoré mýty a skutočnosti o samovražednom správaní, podľa Koutka a Kocourkovej²⁰

Predstava: Keď sa niekto rozhodne, že spácha samovraždu, nikto mu v tom nemôže zabrániť.

Skutočnosť: Mnoho ľudí, ktorí sa pokúšajú o samovraždu, sa pohybuje medzi túžbou žiť aj zomrieť. Ich postoj k výsledku samovražedného jednania je ambivalentný. Keď sa im dostane včasnej pomoci a primeranej liečby, je ich možné od samovraždy odvrátiť.

Predstava: Kto o samovražde hovorí, ten ju nikdy nespácha.

Skutočnosť: Ide o veľmi rozšírený a nepravdivý mýtus. Opak je pravdou. To, že niekto o samovražde hovorí, je dôkazom, že samovražda je obsahom jeho myšlienok. Je teda vo väčšom ohrození ako ten, kto o nej nehovorí.

Predstava: Ľudia, ktorí sa pokúšajú o samovraždu, nehľadajú pomoc.

Skutočnosť: Je preukázané, že väčšina ľudí, ktorí spáchali samovraždu, vyhľadala lekársku pomoc v poslednom polroku pred svojím činom a taktiež dávala najavo svoje pocity pred svojím okolím. V každom suicidálnom akte je obsiahnuté volanie o pomoc.

Predstava: Samovražda prichádza bez varovania.

Skutočnosť: U ľudí, ktorí sú ohrození suicidálnim jednaním, môžeme pozorovať dosť dlhú dobu rôzne známky psychického napätia, poruchy spánku, telesné ťažkosti apod. Ide o tkz. presuicidálni syndróm. 

Predstava: Každý, kto sa pokúša o samovraždu, musí byť blázon.

Skutočnosť: Veľa ľudí, ktorí sa pokúšajú o samovraždu, netrpí šialenstvom, ale môžu byť depresívni, môžu pociťovať bezvýchodiskovosť a neveria, že existuje iná životná alternatíva.

Predstava: Keď sa niekto pokúsi o samovraždu, je ohrozený samovražedným jednaním navždy.

Skutočnosť: Osoby, ktoré sa pokúšajú o samovraždu, trpia týmto stavom len v určitom období života.

Predstava: Keď sa niekoho spýtame na samovražedné myšlienky, môžeme mu tento nápad vnuknúť.

Skutočnosť: Nie je žiadny dôvod sa domnievať, že by sme s rozprávaním o suicidiu mohli tento nápad vnuknúť niekomu, kto suicidálny nie je. Rozhovor o prípadných suicidánych myšlienkach môže naopak pomôcť a dovoľuje posúdiť suicidálne riziko.

Predstava: Deti sa nedokážu zabiť, je to vec až starších ľudí.

Skutočnosť: Samovraždu môžu spáchať aj deti. Samovražednosť detí a dospievajúcich sa v súčasnej dobe zvyšuje.

Predstava: Samovražda sa vyskytuje najviac buď medzi veľmi bohatými ľuďmi, alebo naopak medzi veľmi chudobnými.

Skutočnosť: Samovražednosť sa vyskytuje vo všetkých sociálnych vrstvách, aj keď chudoba je jedným z rizikových faktorov.

Samovražda je spoločenský problém, ktorý sa dotýka každého z nás. Nepatrí len za múry psychiatrickej liečebne, ani výlučne len do rúk odborníkom. Korene má zapustené v spoločnosti, ktorú spoluvytvárame a rodinách, ktoré budujeme. Demytyzácia fenoménu suicídia je nutná k tomu, aby ľudia ktorí s týmto problémom zápasia vyhľadali odbornú pomoc. Strach a obavy z neadekvátnej reakcie okolia je inhibítorom k vyhľadaniu odbornej pomoci

 Indikátory akútnej suicidality podľa Hautzingera :²¹

• Pacient sa nedištancuje od suicidálnych myšlienok alebo suicidálneho pokusu, ani po dôkladnom rozhovore.

• Pacient prežíva naliehavé suicidálne myšlienky.

• Pacient má výrazne pocity beznádeje.

• Pacient nevidí žiadnu perspektívu do budúcnosti.

• Pacient je sociálne izolovaný, vposlednom čase sa viac uťahoval.

• Pacient nevyriešil konflikt, ktorý viedol ksuicidálnym myšlienkam alebo suicidálnemu pokusu.

• Pacient reaguje výslovne podráždene, agresívne alebo je agitovaný, vrozhovore nevzniká pevný kontakt avzťah.

• Pacient má ťažkú depresívnu rozladu, prípadne sdepresívnymi bludnými myšlienkami.

• Pacient je závislý (drogy, alkohol)

• Pacient je vakútnej psychotickej epizóde.

• Pacient má vanamnéze jeden alebo viaceré suicidálne pokusy.

• Pacient má predstavu ospôsobe vykonania suicídia, ktorému sa dá ťažko zabrániť.

• Pacient sa pokúsil osuicídium tvrdou metódou alebo má suicidálne myšlienky otvrdej metóde.

• Upacienta sú známky nedostatočnej kontroly impulzov.

Ringelova triáda presuicidálneho syndrómu:²²

• a. Zúženie vedomia vzmysle stiahnutia sa do seba, pocity osamelosti, nezmyselnosti abezvýchodiskovosti.

b. Silná bezmocná agresivita voči iným osobám pri bolestnej rezignácii a vyčítavé postoje

• c. Únik zreality do sveta fantázie: pasívne, slastne amasochisticky si predstavuje výčitky autrpenie adruhých po samovražde

 " Najdôležitejším predpokladom spoľahlivého rozpoznania a účinnej liečby suicidálneho pacienta je dôvernosť terapeutického vzťahu. " ( M. Hautzinger) ²³

 VI. Suicídium zpohľadu medicíny

 Predpokladá sa, že 90% až 95% suicidantov trpelo duševnou poruchou. Toto tvrdenie je však nanajvýš kontroverzné. Niektorí odborníci pripúšťajú biickú a bilančnú samovraždu ako slobodné rozhodnutie jedinca ukončiť svoj život, bez duševnej poruchy. Názory odborníkov sa však na toto téma líšia. Najčastejšou diagnostikovanou duševnou poruchou pri suicidálnom jednaní sú depresívne poruchy, poruchy osobnosti, afektívne poruchy, posttraumatická stresová porucha, mohli by tvoriť až 80% Schizofrénia 10 %, demencia 5% úmrtí.²⁴ Uvádzam "mohli by tvoriť" lebo podľa Koutka u 74,06% suicidantov nebola zistená žiadna duševná porucha²⁵. S týmto tvrdením korešponduje aj P. Černák, ktorý uvádza že psychiatrická porucha sa vyskytuje v štatistike samovrážd len v 25% prípadoch, zároveň však predpokladá, že duševná porucha by sa dala stanoviť o zvyšných 75%.²⁶ Vzniká otázka, či patologizacia suicidálneho správania prináša pozitívny pokrok v liečbe alebo v prevencií. Alojz Rakús vo svojom článku z roku 1995 Uvádza " Špeciálnou kapitolou vo vzťahu k suicidálnemu správaniu sú duševné poruchy. Ako sme už spomenuli, až u 95% osôb, ktoré spáchali samovraždu alebo sa o ňu pokúsili, sa dala diagnostifikovať nejaká duševná porucha²⁷." Toto tvrdenie dnešné štatistiky nepotvrdzujú. Podobné výroky nás nútia zamyslieť sa nad duševným stavom celej dnešnej spoločnosti, obzvlášť u niektorých vekových kategórii, ktoré majú vysoký index suicidality, alebo nad napr. národmi, kde index u mužov za rok 2000 je; Litva 75,6 % Rusko 70,6 % , Bielorusku 63,6%²⁸ . Aké percento mužov trpí v týchto národoch potom duševnou poruchou, ak k týmto číslam prirátame aj všetkých psychiatrických pacientov? J. Fleischer vo svojom článku tiež z roku 1995 spomína určité praktiky zo sedemdesiatych rokov, kde pri suicidálnom správaní pacienta sa automaticky korigovala jeho diagnóza²⁹. Dnes takýto postup by mal byť už dávno minulosťou. Ak 75% suicidantov netrpelo duševnou poruchou, čo ich viedlo k snahe ukončiť svoj život? Nakoľko je suicídium medicínsky problém a nakoľko existencionálny? Je patologizácia suicidálneho správania u nás ešte aj dnes problémom?

Tieto nepriaznivé čísla poukazujú na enormné medzery pri predikcii a prevencii samovrážd. Napriek tomu, že moderná medicína vypracovala desiatky teórii o suicidálnych a presuicidálnych syndrómoch, zatiaľ sa v praxi k odbornému konsenzu sa nedopracovala.

Podľa A. Rakúsa " štatistické sledovania (napr. Roy 1989) ukazujú, že psychiatrických pacientov, ktorí spáchali dokonanú samovraždu takmer 60% v týždni pred jej spáchaním navštívilo psychiatra, a takmer 45% ju spáchalo do jedného mesiaca po prepustení zo psychiatrického zariadenia³⁰."

Nezanedbateľným ukazovateľom problematiky sú aj čísla intramurálnych samovrážd a samovražedných pokusov v psychiatrických zariadeniach. D. Martišová a kol. uvádza, že v Psychiatrickej nemocnici v Pezinku za obdobie od r. 1985 do r. 1994 suicidovalo 24 pacientov. Intramurálna suicidalita je 65,7 na 100 000 pacientov, čo je 5,4-krát viac ako v ostatnej populácii Slovenskej republiky³¹.

 Najčastejšou liečbou pri duševných poruchách a pri suicidálnych pacientov je farmakoterapia, kombinácia rôznych antidepresív, neuroleptík, anxiolytík a benzodiazepinov. Možné riziká sú; 

• - pacient bude farmakorezistentný na určité medikamenty.

• - udetí aadolescentov hrozí zvýšená letálnosť pri intoxikácii.

• - niektoré kombinácie môžu viesť kvzniku depresie a zvýšiť alebo vyvolať suicidálne riziko

• - sústupom letargie, apatie pacient objaví vsebe dostatok sily na vykonanie suicidia

Podľa správy WHO na Slovensku spácha ročne asi 700 ľudí dokonanú samovraždu. Počet suicidálnych pokusov (tentamen sucidium) je 20-krát vyšší. Globálne na svete spácha samovraždu viac než jedna promile populácie. V roku 2000 suicídovalo približne jeden milión ľudí. Globálny index samovrážd je 16 na 100,000 obyvateľov, čiže dokonanú samovraždu niekto spácha každých 40 sekúnd a samovražedný pokus každú druhú sekundu. V mnohých európskych krajinách zomrie samovraždou viac ľudí, ako pri dopravných nehodách.³²

Štatistika dokonaných samovrážd na Slovensko v roku 2005 podľa WHO³³

Index suicidality sa vyjadruje štatisticky ako počet dokonaných samovrážd pripadajúcich na 100 000 obyvateľov za jeden rok.

Zdroje neuvádzam len z dôvodu aby článok nebol megadlhý.