Aron, je mladý muž, ktorého veľmi dobre poznám.
Vlak uháňal zasneženou krajinou, obklopený monotónnymi zvukmi prebúdzajúceho sa zimného rána. Bolo to také obyčajné všedné ráno, ponorené ešte do ticha predošlej noci. Aron sedel vo vlaku, jeho vnútro bolo v hlbokom kontraste oproti pokojnému tichému ránu. Bol nervózny, ruky mal spotené z toho ako kŕčovito zvieral mobil. V duchu si opakoval, že predsa o nič nejde, že nemá čo stratiť, že nič neočakáva, chce urobiť len tento krok, na ktorý sa pripravoval viac než dvadsať rokov. Napriek tomu, že bol nervózny, vedel, že teraz je pripravený. Cítil sa dosť silný a vyrovnaný nato, aby prijal ďalšie odmietnutie, keď bude treba.
Chystal sa zavolať svojmu otcovi, chcel ho požiadať o stretnutie. Aron svojho otca nikdy nepoznal, nevidel ani jeho fotku, len vedel , že existuje a poznal jeho meno. Jeho matka mu povedala, že sa naňho podobá, ale nikdy mu o ňom viac neprezradila. Aron ešte ako malé dieťa vycítil, že pre matku sú jeho otázky ohľadne otca nepríjemné, tak sa už na nič nepýtal, nechcel aby sa naňho hnevala ešte viac. Na svojho otca myslel často, predstavoval si, ako asi vyzerá, či sa smeje a či je vysoký. Dávno predtým než dospel, pochopil, že jeho otec už naňho dávno zabudol. Pre jeho otca neexistoval žiadny Aron, s jeho matkou sa rozišiel ešte pred jeho narodením. Pre Arona však existoval, a on vedel, že dospel do bodu, keď chce túto záležitosť uzavrieť. Potreboval urobiť tento krok, aby si mohol vo svojom príbehu túto kapitolu uzatvoriť.
Pred pár dňami sa Aronovi podarilo, získať kontaktné údaje na svojho otca, jeho adresu a telefóne číslo. Keď na toto číslo volal vydával sa za novinára, ktorý ma snahu napísať článok o firme, v ktorej jeho otec dlhé roky pracoval. Za žiadnu cenu, nechcel spôsobiť nikomu nepríjemnosti. Telefón zdvihla jeho manželka, ktorá mu ochotne poradila kedy má zavolať aby zastihol manžela doma. Bol rád, že to išlo takto hladko. Pred dvoma dňami hovoril so svojím otcom, súhlasil, že sa sním stretne na krátke interview, nech zavolá o dva dni a potvrdí mu presný čas stretnutia. Aronovi znel jeho hlas strašne staro. Prekvapilo ho to, sám nevedel prečo. Na druhom konci počul hlas starého unaveného muža, bolo to prvýkrát čo počul hlas svojho otca.
Aron vstal a pomaly vyšiel na chodbu, v ruke ešte stále zvieral mobil. Niekoľko krát sa z hlboka nadýchol a vytočil číslo svojho otca a potom si priložil mobil k uchu.
Jeho otec zodvihol telefón na tretie zvonenie. Jeho hlas znel unavene a podráždene. Aron sa predstavil - opäť ako novinár a v duchu sa modlil, nech to stretnutie neodriekne. Jeho modlitba tento krát nebola vyslyšaná.
Jeho otec sa pomaly vykrúcal z rozhovoru s novinárom. Argumentoval so zaneprázdnenosťou a vraj už mnohé roky v tej firme nepracuje. Aron si bol vedomý, že jeho plán zlyhal, v kútiku duše zapochyboval, či bolo rozumné sa do tohto celého púšťať. Či by nebolo rozumnejšie nechať to celé tak, ale uvedomil si, ako veľmi chce uzavrieť túto kapitolu svojho života. Rozhodol sa pre posledný pokus, vyslovil meno svojej matky, spýtal sa ho, či mu to meno niečo hovorí. Spojenie sa prerušilo, jeho otec položil telefón.
Aron sa pozeral von oknom na bielu krajinu. Mlčky pozoroval ako ho unáša vlak. Jeho telo sa chvelo, pocítil smútok, ale bol na toto pripravený. Nič si nesľuboval ani neočakával. Len dúfal, že muž na druhom konci mu dá šancu, že pochopí, že nič od neho nepotrebuje a nechce. Vytočil opäť číslo, na druhom konci sa okamžite ozval starý ale teraz rozrušený hlas jeho otca. Aron si pomyslel, že podľa rýchlosti s akou zdvihol telefón možno čakal že zazvoní. Jeho otec začal rozprávať ako prvý. Spýtal sa ho priamo, či je syn, tej ženy, ktorej meno vyslovil. Priznal sa. Tento krát neklamal, už sa nič nehral. Vysvetlil mu dôvod prečo ho kontaktoval. Prečo by ho rád stretol, videl. Nič nechce, len potrebuje uzavrieť túto kapitolu života. Nastalo ticho. Starší muž váhal, zbieral myšlienky, a hľadal tie správne slová. Vraj má už syna a manželku, ktorý vedia, že v mladosti raz dávno tiež splodil syna. Ale, on nie je pripravený ešte teraz vidieť svojho syna. Možno raz niekedy, nabudúce, teraz ešte nemôže, vraj teraz je to príliš silné.
Aron mu povedal, že rozumie, poďakoval sa a rozlúčili sa. Skutočne porozumel.
Teraz bol pokojný, jeho ruky sa prestali triasť, vo svojom vnútri vedel, že urobil dôležitý krok. Podarilo sa mu ukončiť ďalšiu kapitolu svoju života. Pousmial sa pri predstave, že možno prešli vedľa sebe ako okoloidúci, veď obaja žijú v rovnakom meste.
Aron je občas smutný z toho, že život mu rozdal karty v ktorých môže vidieť ďaleké miesta, slávnych a dôležitých ľudí ,ale to obyčajné sa tak trocha zamotalo.
A niekedy nám to obyčajné a všedné chýba najviac.
