Nikdy som sa nepovažovala za šťastného človeka. Moja povaha a následne aj voľba profesie má tendencie skôr sa zamerať na faktory, ktoré majú excitovaný stav a môžu sa zmeniť na problém, ako na veci, ktoré sú v pokoji.
Napriek tomu často cítim úprimnú vďačnosť za všetko dobré, čo v mojom živote je, týka sa to najmä mojich blízkych, ale aj cudzích ľudí, ktorí na určitú chvíľu nesmierne obohatili môj život.
Pred pár dňami sa pojem „šťastie“ redefinoval v mojom chápaní. Po určitej rekapitulácii som si uvedomila, že šťastie pociťujem keď som v situácii, v ktorej presne chcem byť. Je to stav, keď by som s nikým nemenila, robím presne to po čom v danej chvíle túžim a spôsobom, ktorý mi úplne vyhovuje
Často keď sme v práci, máme chuť už ísť domov a venovať sa veciam, ktoré nás tešia alebo ktoré musíme spraviť. Niekedy sme unavení a všetko po čom túžime, je zaliezť do postele.
Šťastie je jednoducho byť telom, dušou tam, kde túži byť moje srdce. Trvalo mi to viac ako tri dekády, pochopiť takúto jednoduchú vec. Zrazu je šťastie uchopiteľné, merateľné a dosiahnuteľné. Stačí vytrvalosť skúšať nové veci, ktoré si získajú naše srdce. Presunúť tam telesnú schránku je potom tá ľahšia vec.
