Aj tak ťa raz dostanem !

Zo spánku ma násilím vytrhne chrapľavý hlas suseda. Na plné hrdlo reve svoju obľúbenú vetu: „Benny poď sem! “ Aby sa uistil, že mu jeho štvornohý poddaný porozumie, neváha mu ju zopakovať ešte zo trikrát. Pričom, po každom  zvresknutí, vkladá viac energie do svojho hlasu. Tíško začnem preklínať deň, keď sme kúpili tento dom. Mojou smolou je, že mám okno smerom na dvor, a posteľ pod oknom. Proste smola a keď k tomu zarátam suseda, tak je to prinajmenšom utrpenie. So zalepenými očami šmátram po mobile, vonku je ešte tma. Display ukazuje 05:23, nahnevane položím mobil a snažím sa nejako upokojiť. Nedarí sa mi to. Pred očami sa mi zjavuje jedna vražedná akcia za druhou.  Benny, pes rasy neurčitej. Podobá sa skôr, na väčšieho kocúra než na psa. Určite nemá ani potuchy , že len pár metrov za jeho chvostom, niekto kuje plány, ako ho poslať na nenávratný výlet do psieho neba. Snažím sa spomenúť si na nejaký film, ktorý by ma inšpiroval ako sa zbaviť tohto tvora, ale nič mi nenapadá. Najľahšie by bolo len vybehnúť von a zastreliť ho, potom mi však napadne , že by sa na mňa mohol pozrieť   tými svojimi   kočkopsovými očami, neochotne si priznávam, že by som asi kohútik nepotiahla. To nič , je tu ešte otrava na potkanov. Možno predsa tá posledná večera nie je zlý nápad, kúsok mäsa troška ochutiť s otravou pre potkanov , a konečne sa aspoň raz vyspím. Pomaly sa upokojujem,   táto scéna sa stáva mojím ranným rituálom. Vstanem z postele a prichystám sa do roboty. Keď vychádzam z dvora vrchem nenávistný pohľad na Bennyho a vzdychnem si, „ no počkaj, veď zajtra   uvidiš“ .