Som človek, ktorý si pevne stojí za tvrdením, že nemá rad prekvapenia. Ak prižmúrim oko, tak takmer môžem prehlásiť, že doteraz sa mi to docela dobre darilo, držať sa tejto svojej zásady. Toto leto však so mnou riadne zatočilo, a nachystalo mi prekvapenia neúrekom.
Všetko sa to začalo nevinným splavom po dunaji, ktoré prerástlo do miernej až ťažkej závislosti. Ale kto by odolal dunaju, krásnej prírode a fantastickej parte ľudí ? Tak pri každej možnej príležitosti splavujem, tešiac sa ako 5 ročná na Vianoce, zabúdajúc, že takmer neviem plávať.
Po takomto dni na dunaji sa človek cíti ako znovuzrodení. Stratí síce popolavú farbu pleti ale namiesto mrazu po chrbte sa mu telom rozlievajú vlny endorfínov. A práve počas takéhoto návalu blaženosti som prijala pozvánku na canyoning do Slovinska.
Canyon som si spojila s kánoje a tešila sa na fajn dovolenku. Až večer pred odchodom som si pozrela web stránku a zopár fotiek, kam to vlastne ideme. Na moje nemalé prekvapenie a zdesenie tam nejakí blázni skákali z brál a skál do vody. Zotrela som si pot z čela, rýchlo klikla na x v pravom rohu a takmer sa pomodlila.
Ráno zavládla cestovná horúčka a na svoje obavy som zabudla. Tešila som sa, že konečne budem spať v stane. Bola to moja stanovačková premiéra.
Prvý deň:
Piatok ráno sme sa vybrali na túru, vyviezli sme sa lanovkou do hôr, a hor sa šliapať. Po dvadsiatich minútach do kopca a lozenia po skalách, mi pot kvapkal z nosa, nohy dávali rázne najavo, že si z takejto srandy už neprosia ani krok. Oči sa pásli vo výhľade: na pravo priepasť, na ľavo priepasť. Zvláštny pocit, keď človek vie , že stačí jeden zlý krok a padá tisíce metrov a nezostane po ňom ani mastný fľak. Namiesto strachu sa telom rozlieva ten zvláštny pocit radosti a získava chuť urobiť ešte jeden krok dopredu. Svoju sprostosť, že sa nechal nahovoriť na takéto niečo preklína už len pri každom piatom kroku. Pomaly som sa dostávala do stavu, keď som prestávala vnímať únavu, liezla a stúpala som pre radosť. Stúpali sme výše troch hodín. Na samý vrch som už z ostatnými nešla. Zostala som vo výške niečo nad 2600 metrov, uprostred julských álp.
Sedela som na hore a vrchy, ktoré ma obklopovali boli takmer vodorovne mojích očí. Chvíle keď som si hľadela s horami do očí budú vždy patriť medzi moje vzácne poklady. To sa nedá opísať, to treba zažiť. Nikdy som si nevedela predstaviť, že môže byť nejaké vzťah -priateľstvo medzi kameňom a človekom. Ten deň ma však presvedčil, že niečo takéto existuje. Za ten deň som stokrát objímala skaly, keď som po nich liezla. Dotýkala sa výčnelkov a skúšala odhadnúť či sa o ne môžem zaprieť. Stúpala po nich a dôverovala, že ma udržia. A udržali, nepoškrabali, nesklamali. Nie je to len studený kameň, ale hora s vlastným príbehom. Kúsok tej hory držím práve vo svojej dlani, hladkám ho prstami, hora ktorá sa mi dostala hlboko pod kožu. Hora,ktorá mi ukázala že mám v sebe silu a odvahu o ktorej som ani nevedela.
Pokračovanie nabudúce, teda ako sme skákali z vodopádov, liezli pobruchu v kaskyne a zľanovali sa 50m. dúfam, že už aj s fotkami. www.adrenalincentrum.cz
