Duševné rozpoloženie sa dá vyjadriť rôznymi spôsobmi. Smutným pohľadom, radostným spevom, nezaujatým výrazom tváre. Sedím zamyslene. Myšlienky sa mi rozkotúľali na všetky svetové strany. Rozmýšľam o knihe, ktorú som pred pár dňami dočítala, nad knihou ktorú som začala čítať, nad udalosťami včerajšieho dňa, o labutej rodine na jazere, nad tým čo ma fascinuje aj nad tým čo ma demotivuje.
Bezcieľna prechádzka myšlienok po cestách, ktoré nikam nevedú. Tečúca voda myšlienok, ktorej sa nedá postaviť žiadna hrádza. Duševné rozpoloženie, ktoré sa nedá nazvať ani premýšľaním. Stav v ktorom myšlienka plodí otázku a otázka prináša ďalšiu myšlienku. Otázky na ktoré odpovede nie sú. Stav v ktorom čas a miesto strácajú svoju intenzitu. Svet myšlienok, svet ilúzií v ktorom sme svedkami ich vzniku aj pádu. Kráľovstvo v ktorom vládneme a predsa je korunovaným kráľom práve myšlienka. Myšlienka vedúca k teóriám, ideológiám, systémom. Myšlienka, ktorú sme neovládli ovládla nás.
Chvíľami sa pri zastavím pri niektorej myšlienke, preskúmam, prehodnotím, zavrhnem. A zas dokola. Každá myšlienka je iná, majúca v sebe bezvýznamnú zmyselnosť. Obsahujúca stimul, ktorý posunie o kus ďalej. Ďalej ale nepoznaným smerom. Tu a teraz, nie je žiaden správny smer, cieľ. Len cesta lákajúca vykročiť po nej. Cesta. Labyrint. Sloboda, ktorá sa premení na piesok pri najjemnejšom dotyku. Sloboda a jej ilúzia, cesta a jej pasce vo forme ideológii. Niet cesty bez prachu. Niet ideológie bez pasci. Tak kráčam a padám. Kráčam, pretože nekráčať je ťažšie. Padám, možno aby som sa presvedčila či som ešte na ceste, aby som sa dotkla toho prachu. Kráčam za myšlienkou, padám do nej. Je to ako skok do mora, ktoré osvieži počas horúceho dňa, ale stiahne na dno, keď dochádzajú sily plavcovi. Padám a vstávam opierajúc sa o ďalšiu myšlienku.
Vlastne len premýšľam, vlastne len som.
