Mám rada pohľad na šťastných ľudí, na deti, dospelých, proste na každého kto úprimne zo srdca sa raduje, teší sa zo života.
Možno sa mýlím ale dnes u dospelých je to docela zriedkavý jav. Kto vie možno sa mýlim, a všetci sú vôkol mňa šťastný a spokojný zo svojím životom.
Že našli svoj drahokam šťastia. Neviem, ja osobne sa neviem zbaviť pocitu že niečo míňám, že niečo podstatné stále chýba v skladačke môjho života.
Ako to je? Čo je tajomstvom šťastia?
Asi mnohí mi poviete, človeče veď to je rodina, manžel, dieťa..
Nuž, a nie je to tak že práve práve s nimi by som sa chcela podeliť o svoje šťastie, milovať ích nezištne a bezpodmienečne ?
Táto úvaha pri privádzá do bodu keď sa pýtám samú seba, kto vlastne som..
.Som dcéra svojích rodičov, som občan určitího štátu..
Nuž, ale kto vlasne som? Aká je moja hodnota? Ako sa vlastne moja hodnota určuje?
Priznávam, toto sú myšlienky ktoré bludia v labyrinte mojej mysle.
