Je nedeľa popoludnie. Stojím v rada so švagrinou na lístky na rýchlik. Máme takmer hodinku k odchodu vlaku. Robím si chúťky na kávu. Ale adrenalín sa mi zdvihol aj bez kofeínu, stačilo k tomu maximálne zlyhanie systému.
V rade stojíme už vyše dvadsať minút, pri okienku stojí stále rovnaký klient- mladá rodinka. Kupujú si lístky (hádam na mesiac, podľa trvania). Ľudia pred nami aj za nami sú nervózni, sem tam počuť rôzne zvuky ich nespokojnosti. Pozerám na hodinky, v pohode vlak stíhame, kafe si dám až doma. Zatiaľ nestrácam dobrú náladu, pozerám sa po ľuďoch. Pri vedľajšom okienku pokladnička zahlási, že má prestávku. V rade zostalo stáť asi tridsať cestujúcich. Väčšina kontroluje čas a hľadá najkratšiu radu, čo znamená minimálne 30 ľudí. Príde mi ich ľúto, myslím si v sebe, že je to choré. Pozriem na náš rad, pri okienku stále rovnaká rodinka. Pred nami sú ešte traja ľudia. Keď sa pohnú od okienka počuť radostne vydýchnutie pred nami aj za nami. Naša radosť trvá len pár sekúnd. Pokladnička nám oznámi, že ešte zoberie jednu pani a potom končí, vraj ona má prestávku. Pán pred nami dostáva záchvat, stojí v rade vyše 30 minúť, vraj nestihne IC-čko.
Švagriná odchádza do inej rady, je znova 31 prvá. Nie, neotvorilo sa nové okienko, len jedno odbudlo. Ja sa postavím bokom do auly a zamýšľam sa nad týmto všetkým. Ako je možné že v hlavnom meste na hlavnej stanici, je systém zodpovedajúci kamennej doby. Chtiac - nechtiac to porovnávam z inými hlavnými mestami. Je mi smutno, lebo výsledok je na zaplakanie. Nie lenže stanica v Bratislave je najsmradľavejšia, najošarpanejšia v západnej Európe ale aj jej služby si hlboko podpriemerné. Kútikom oka pozriem na schody vedúce k toaletám a zacítim valiaci sa zápach. Kým stihnem opäť sklopiť zrak meter a pol odo mňa stojí pokladnička z nášho radu, ktorá si musela dať prestávku. Stojí pri okienku svojej kolegyni, ktorá za desať minút čo tam stojím stihla poslať preč dvadsať ľudí, ktorí prišli k jej okienku v snahe kúpiť si lístok. A spustí úprimne od srdca „ na predstav si, tamtí ako ma rozčúlili, šak ja mám prestávku" Šuchtavým krokom a odľahčeným srdcom odchádza preč. A mne je ešte smutnejšie. Smutno z nechápavosti ale najviac z bordelu, ktorý je v mojej krajine. Páni politici, skúste prosím urobiť niečo pre našu krajinu, teda hlavné mesto, aby sme nemuseli v hanbe klopiť zrak.
