V MHD-čku nás bolo len pár ľudí, ich rozhovor som vnímala len na pol ucha. Chvíľami som sa pozerala von oknom na upršané mesto, myslela na cibuľku a mačičku v záhrade. Mám rada dážď, keď vonku prší a ja som schúlená pod dekou s knihou, čajom a sušienkami. Nie vždy sa to dá. Mladík oproti mne rozprával o nejakom svojom zážitku, pohoršoval sa, nad názormi svojich rovesníkov, že vraj nie je chlap pokiaľ mu dievča neposkytlo určitú sexuálnu rozkoš. Svoj nesúhlas nad takýmto rozmýšľaním dával na vedomie svojím spolužiakom. Musela som sa usmiať, mladíkov postoj mi bol sympatický. Dážď neprestával a mne sa vôbec nechcelo vystupovať do studeného dažďa bez dáždnika.
Decká sa rozprávali ďalej, počula som len polku vety, v ktorom sympaticky mladík povedal, „ mamin frajer mi ukazoval niečo na mape ..." To slovné spojenie mi prišlo nesmierne drsné, chladné.
Kráčala som v studenom daždi bez dáždnika a ušiach mi zneli dve slová," mamin frajer". Nie vždy sa dá, skryť sa pred dažďom do teplého kresla s dobrou knihou a šálkou čaju. Nie vždy sa dá, pozerať do mapy (života) s tatkom, občas sa v živote stáva, že je to len studený dážď bez dáždnika a mapa a mamin frajer...
