K týmto vetám niet čo dodať, mlčky pritakávam a nemo vyjadrujem svoj súhlas. V duchu preberám ľudí ktorých poznám. Rodinu, kolegov, priateľov , ľudí ktorých som stretla a neviem kam ich zaradiť, paradoxne by sa hodili do každej z vymenovaných kategórií a predsa ani do jednej. Spomínam na ľudí ktorých život sa skrušil, keď stratili životného partnera. Na ľudí ktorí sa dokážu zaľúbiť a odľúbiť tak často že nestíham si zapamätať mená ich novej lásky. Spomínam , na mladých ľudí ktorí sa znášajú nad zemou v mene lásky, a za krátky čas sú zahorknutý, pozráňaní . V myšlienky sa mi zatúlajú aj starším ľudom ktorý prežili spolu niekoľko dekád, a zrazu ich niečo rozdelilo. Pred sebou vidím svoju babku , z očí jej potokom tečú slzy. Oči ktoré boli plné lásky, teraz stratili všetok svoj jas, sú plne žiaľu, smútku že ju smrť ju oddelila od manžela.
V tichosti si dožičím čas aj na pohľad do vlastného vnútra. Triedim svoje pocity, ako knihy , každá tematika na tú správnu poličku. Niekde hlboko vnútri zahádzané, nachádzam diela s nadpismi „láska “. Načiahnem sa za nimi, oprášim ich, voňajú zvláštne, zmes vôni, parfum života. Cítim sa pritom zvláštne. Pocit že som našla niečo veľké , vzácne, poklad ktorí som tak dlho hľadala, a predsa viem že ten poklad bol po celý čas v mojom vlastníctve.
Vraciam knihu na poličku, každú spomienku na jej miesto. Pomalými krokmi opúšťam knižnicu svojej duše. Beriem si zo sebou len otázku ktorú som si priniesla.
„Dokázala by som aj ja takto milovať “?
