Prázdnota

Hodiny neúprosne plynú jedna za druhou. Dni sa zlievajú do týždňov a mesiacov, menia sa bez povšimnutia. Ticho sedí s pohľadom upretým na display svojho notebooku, v miestnosti sa ozýva ťukanie do klávesnice, ktoré vytvárajú desiatky rúk prerušované telefonátmi z každej strane. Miestnosť pomaly stíchla, telefóny vyzváňajú čo raz redšie až sa takmer odmlčia. Mobil ukazuje niekoľko neprijatých hovorov , cez okno miestnosť osvetľujú prvé lúče ranného slnka. Rozmýšľa či si zavolá taxík a pôjde domov si na pár hodín pospať alebo si dá ďalšiu kávu. Napokon sa rozhodla pre kávu. Miestnosť opäť zaplňuje šum a na pár hodín ožíva. Vníma ako jej žalúdok sa roztancoval, akoby sa nezmestil na jemu určené miesto. Na chvíľu odtrhne zrak od displaya a pozerá sa von oknom. Vonku je už tma, aj v miestnosti, osvetľuje ju len jej monitor. Načiahne sa rukou po kalendári, skúma aký je to vlastne deň. Neprestajne píše čísla týždňov bez toho, aby si uvedomovala ich súvis, okrem reportov. Kráča prázdnou ulicou, kroky akoby lákali myšlienky, ktoré sa usadia na jej hrudi, tučné, ťažké. Cíti, že váhu ďalšej by už ani nezvládla. Na chvíľu zastaví, tých par krokov ju vyčerpalo, akoby jej niekto sedel na pleciach. Rukou si siahne na boľavé miesto a masíruje svoju hruď, odtlačenú od hranatých, ťažkých myšlienok. Opäť kráča zanechávajúc v snehu hlboké stopy.Hodiny plynú so svojím tempom ďalej. Dni, týždne, mesiace sa striedajú naďalej bez povšimnutia. Niečo sa predsa len zmenilo, tie kamene už ju netlačia na hrudi, akoby ich odniesol prúd času. Ostala po nich iba prázdnota. Prázdnota, ktorá je prenikavejšia ako chlad, smäd, únava. Prázdnota, ktorá zatemňuje zrak, sluch, odplaší spánok a mučí.Hodiny sa spomalili, teraz každá jedna má svoje minúty, sekundy. Sekunda, ktorá dokáže tak dlho bolieť.Tak ako sa vyprázdni pohár, alebo fľaša niekedy sa vyprázdni aj duša človeka. Všimli ste si niekedy, že človek ktorého stretávate v práci či doma, má prázdnu dušu?