Hore uvedený citát je z knihy Jána Kellera;Soumrak sociálního státu. str.36
To, že politika a peniaze sú nerozlučnou dvojicou, toho si je vedomý každý z nás. Jedna z prvých “dospeláckych“lekcií, ktoré sa naučíme ešte v predškolskom veku je, že peniaze hýbu svetom.Ono to vždy tak bolo, je aj bude! Kým len, ľudstvo nevymrie! Kto bude mať peniaze, bude mať pravdu a posledné slovo. A je žiaduce, túto lekciu sidobre zapísať poza uši. Ušetrí to človeku čas, ktorý by ináč strávil krútením hlavy nad morálnymi hodnotami spoločnosti. Takto ušetrený čas, môže rozumne investovať dosvojej kariéry, poslania, atď.(teda obyčajnej driny, aby mal čo do úst, na seba a kde hlavu skloniť). Dobre predsa vieme, že čas sú peniaze. A peniaze sú presne to, čo potrebujeme, aby sme si mohli zabezpečiť aspoň status slušného občana. Ak by sme na to náhodou pozabudli, určite nás do reality vráti aj taká malá potreba uľaviť svojmu mechúru, bez desiny to na mnohých miestach nepôjde.Tu len rozmýšľam, či od januára nebude aj toto minimálne päťdesiat centov. No,ale to už je iná téma.
A celkovo, dosť bolo už rečio peniazoch! Veď dnes na “ srdci“ mám ekonomiku. A to je predsa úplne o niečom inom. Lebo ekonomická situácia na Slovensku (aj inde) za posledné dekády kvitne. To, ako dobre sa má slovač, to sa už utajiť nedá. Usvedčilo ho vlastné brucho! Holandský jogurt, maďarská saláma,talianske cestoviny, olivy priamo zo Španielska a tie nedeľné túry z kauflandu do carrefouru . Toto všetko je dôkazom, ako pekne sa táto naša vláda stará o svojho obyčajného občana, a čo všetko mu dopraje.
Svoju neodškriepiteľnú zásluhu na tom, že sa máme takto dobre, má aj dobre známy fenomén, menom globalizácia alebo zahraničný investor. Tisíce nových pracovných miest v nadnárodných spoločnostiach. Čoviac, by sme ešte mohli chcieť?! Vlastne chcieť môžeme, čo len chceme. Na situácií to veľa nezmení. Tŕpkou realitou ostáva, že drvivá väčšina obyvateľstva sa u drie k smrti v týchto nadnárodných spoločnostiach, len aby si zarobil na živobytie, a vedel splácať hypotéku. Na strašidlo menom dôchodok, nezaberá žiadny cesnak, to skôr nad čas, alebo druhé zamestnanie. Voči svojmu chlebodarcovi, by mal pristupovať s úctou a bázňou, ale nado všetko s vedomím, že ak sa mu niečo nepáči, môže ísť, lebo na jeho miesto už čaká nejaký ukrainčan alebo rumun. Útechou nám môže byť len fakt, že ani v iných európskych krajinách to nie je o moc lepšie.
Kto vlastne určuje pravidlá hry? Akú reálnu moc a silu má ešte štát?A koľko moci už nad štátom majú takéto nadnárodné spoločnosti?
Ako to bude vyzerať za dekádu, dva či tri?
A na záver ešte citát Horsta Afheldta;
Celýtento proces je svérazným důkazem toho, že civilizačný pokrok přece jenexistuje, V minulosti se stát často proviňoval tím, že se nechal uplácet. Nyní se ale výrazne polepšil- snaživě podplácí sam.
