Človek a rieka patria k sebe už od pradávna, sú neoddeliteľné, nerozlučné. Rieka má v sebe život a človek z nej čerpá. Rieka dokáže byť jemná, krotká, zároveň má v sebe schopnosť zmeniť sa na divokú, ničiacu obludu. Napriek tomu ju milujem. A možno práve preto, že je v nej ten latentný potencionál ničiť, tak ako v každom z nás.
Sedím pri nej úplne blízko, rukami sa jej dotýkam, hladkám ju a pozorujem ako mi preteká medzi prstami. Je príjemná na dotyk, hlboko vdychujem jej vôňu. Neďaleko prichádzajú a odchádzajú lode pľné turistov. Počúvam ako sa obtiera o boky lodí, zvláštny zvuk, čľapot. Predstavujem si aké by bolo nechať sa ňou unášať.
Tak ako každá rieka aj Dunaj má svoj príbeh, bola tu dávno pred nami a bude tu ešte dlho po nás. Možno bude svoje príbehy rozprávať našim vnukom a pravnukom. Príbehy o osudoch mesta, krajín a štátov. Pamätá si toho veľa, stráži mnohé tajomstvá.
Rieka je dušou mesta, robí každé mesto jedinečné a neobyčajné. Len málo veci sa vyrovná tomu, keď večer prechádzam po bratislavskom moste, a svetlá dopadajú na Dunaj. Mosty sú osvetlené a týčia sa vo svojej nočnej kráse. Je možné nemilovať tú krásu?
Rieky vedia rozprávať jedinečné príbehy, potešiť dušu ako vzácny priateľ. Stačí si k nej prisadnúť, pozrieť jej hlboko do očí a započúvať sa. A ona sa rozhovorí...
Foto: Internet
