Sladkosti boli mojou slabosťou hádam od narodenia, spomínam si ako si priniesol zákusky zo svadby, keď si sa vracal skoro ráno z práce. Spala som v tvojej posteli a čakala, kedy sa vrátiš domov. Vždy som si mohla vybrať z dobrôt ako prvá. Keď si šiel do mesta nakupovať, priniesol si mi moju obľúbenú čokoládu. Nazýval si ma rôznymi menami, dokázali sme sa z toho smiať celé hodiny. Nikdy si nezabudol na MDŽ, vždy si nám urobil oslavu.
Toľko maličkosti mi chýba. Chýba mi tvoje mäsité ucho, bolo tak príjemné dotýkať sa ho a žmoliť, kým som nezaspala. Chýba mi tvoj smiech, darčeky a prekvapenia. Toľko veci by som sa ťa chcela ešte spýtať. Keď si bol pri mne ničoho som sa nebála, bola som presvedčená, že ty sa popasuješ zo všetkým.
Chýbajú mi tvoje ruky, tvoje obrovské dlane, tvoje kolená, chrbát, tvoje príbehy. Teraz mám chuť na tvoje halušky a rýmovačky, bez ktorých sa to len zriedka obišlo.
Neviem, niektorým veciam vôbec nerozumiem. Nikdy neporozumiem, prečo som ťa musela stratiť.
Naučil si ma, ako byť otužilou, ako sa nebáť tmy a ešte o mnoho viac. Veľa si pracoval, predsa si si našiel čas na mňa.
Dospela som a zistila, že tá veľryba nie je ani z polovice taká veľká ,ako náš dvor. Ale bola by som tým najšťastnejším človekom, keby si tu bol a porozprával mi, aká veľká je vlastne tá veľryba.
