Aké je ľahké nenávidieť

Rasizmus v každej forme odsudzujem, pretože si myslím, že je to prehra nad vlastným hnevom. Ľahko sa hovorí, konať podľa vlastných múdrosti už býva ťažšie.
Každý deň trávim dve hodiny cestovaním do práce. Niekedy sedím vo vlaku už o pol šiestej, väčšinou s prianím, aby si to vlak nasmeroval rovno späť do mojej postele. A často večer idem domov až s posledným vlakom okolo 22:00. To sú hodiny v ktorých už je človek unavený, mrzutejší a možno mennej tolerantný ako v iných hodinách dňa.
Moji spolucestujúci sa delia na hlučných a slušných. Tú hlučnú skupinu, tvoria na 99,99 % rómovia, ktorí idú vždy opačným smerom ako ja. Teda, keď ja z práce, oni do práce a vice versa. Vo vlaku sa prekrikujú, ich smiech a výkriky sú dobrým plašičom srniek pri trati. Slušná výzva, aby sa stíšili nepadá do úrodnej pôdy.
A tak počas posledných pár dni, som si všimla u seba znepokujúcu reakciu. Keď vidím rómov ako nastupujú do vlaku začínam byť nervózna, pretože je to predzvesťou toho, že budem musieť hodinu počúvať ich výkriky. Celkovo, začínam na rómov byť mierne alergická.
Čo je však stav pre mňa neakceptovateľný, pretože mi to vonia s rasizmom a ten nemusím, ani u druhých ani u seba.
Niekoľko rokov som strávila v rómskych osadách, takže problém z vlaku by sa mohol týkať kľudne inej menšiny reagovala by som rovnako. Táto situácia mi však pomohla lepšie pochopiť, aké je neskutočne ľahké začať sa hnevať na určitú menšinu a postupne prejsť do agresie a nenávisti. Je to ako Pavlovov efekt, človek zbadá róma a slintá, pretože očakáva nepríjemnosti.

A tak si uvedomujem o mnoho viac ako kedykoľvek predtým, ako stačí pár jedincov z určitej skupiny, aby vytvorili pôdu pre nenávisť. Obzvlášť kritické to je pre menšiny, pretože už v mnohých oblastiach čelia rôznym tenziám.
Dnes mnohí Slováci žijú v rôzných krajinách, kde sú menšinou a to malého štátu. A stačí jedna rodina alebo pár jedincov, aby vyvolala negatívne pocity svojho okolia. Podmienky môžu byť iné, nemusí sa jednať o hľučnosť, može to byť nečestnosť, nekvalitná praca, či služba.

Nejaké pudové pozostatky v nás, podobné fóbii z hadov, kde naša myseľ odmietá rozlišovať medzi jedovatým a neškodným hadom a cíti vrodenú averziu voči všetkým. Aspoň, teda drvivá väčšina, sú výnimky, ktorí si ich pestujú ako domácich mázličkov.
A rasizmus je podobná pudová reakcia, kde myseľ vie, že nesmie všetkých hádzať do jedného vreca, ale objavíme v sebe averziu, ktorá je silnejšia ako logika.
A tak bojujem svoj boj, logika verzus pudovosť, a nie je to vôbec lahké a pritom ide o úplnu maličkosť. Ale viem, že keď prehrám túto maličkosť, prehrám veľa. Pretože nenávisť sa rodí lahko, ťažko sa jej však zbavuje.