Ako som odolala pokušeniu - som predsa zodpovedná

Každé pracovné ráno sa odveziem 50-kou na stanicu.Dnes ráno bola plne obsadená, nie tak na prasknutie ako je to u nás zvykom, ale len tak akurát. Sadla som si na posledné voľné sedadlo a upadla do poloomráčeného stavu, keď zrazu sa zaostrili všetky moje zmysly. Zacítila som príjemne korenistý pánsky parfém, ktorý šteklil moje čuchové bunky a vysielal signály mozgu. Mozog zas forwardol spravu očiam, ktoré začali pátrať po pôvodcovi zmyselnej vône.
 
Chvíľu ma prepadla panika, že už je to už so mnou zle, že mi haraší v bedni, pretože som v MHD-čke a tá vždy smrdí, v tom najlepšom necítiť smrad.
 
Potom moje čuchové bunky identifikovali pôvodcu tej zmyselnej a dráždivej vône. Oproti mne sedel starší pán, v rukách barle, úhľadne učesané šedivé vlasy, bystré oči. ovisnutý ľavý kútik úst. Pán mohol mať niečo okolo sedemdesiatky, asi po mozgovom infarkte.
Vystúpil po dvoch zastávkach pri nemocnici. Nos, napriek všetkým príkazom, sa otáčal za starším pánom, ale zodpovednosť zvíťazila a ostala som sedieť a viezla sa ďalej do práce.