Bolesť zo straty milovaného človeka, je ako bezodná studňa. Zrazu sa zmení celý náš svet. Sme smutní, zmätení, nahnevaní, zúfalí. Už to nikdy nebude, tak ako predtým. Niečo sme stratili, niečo a hlavne niekto kto sa nedá nahradiť, prehliadnuť, zabudnúť. Jedinou našou nádejou zostáva čas. Čas, ktorý ma z tlmiť našu bolesť, naučiť nás žiť bez neho, alebo bez nej. Slzy sa pomaly míňajú, v snoch ho/ ju vídame zriedkavejšie. Bolesť už nie je taká intenzívna. V takýchto chvíľach si uvedomujeme, tú skutočnú hodnotu ľudského života. Nedá sa k ničomu prirovnať, nedá sa vyčísliť. Hodnota je vysoká, lebo sa to nás bytostne týka.
Čo však v tých prípadoch, keď sú to len čísla, fakty bez tváre, zopár sekúnd vo večerných správach. Netýka sa nás to, nie sú to naši blízki. Aká je hodnota ľuského života vtedy, keď to nie sú naši blízki? Vtedy, keď sa nás to direktne bytostne nedotýka? Rozmýšľam. Trvá mi to dosť dľho, prehodnocujem, skúmam svoje vnútro, či tam ešte nájdem štipku súcitu aj pre neznámych.
Správy venujú v každej hodine pár minút novým nešťastiam. Včera hlásili, že už 61 ľudí zahynulo pri požiaroch v Grécku. Cítim ako sa mi stiahol žaľudok. Myslím na hŕstku ľudí, ktorých poznám z Grécka. Pred očami sa mi zjavujú tváre a mená bývalých kolegov, s ktorými som sa zo pár krát stretla. Snažím sa zahnať nepríjemné pocity, strach, ľutosť a ťažký smútok, ktorý sa rozlievá v mojom vnútri ako olovo. Netrvá to dlho, za pár minút dorazím do kancelárie. Vypínam nielen MP3, ale aj časť seba. Zapínam počítač, telefon zvoní, prosím... Koľotoč sa rozbehol a moja myseľ je plná pracovných poviností.
Počas obednej prestávky sa vyberám do blízkého parku, v jednej ruke káva v druhej kniha. Posadím sa na lavičku do tieňa, vdychujem vôňu kávy obklopenú vôňou prírody, trávy, kôrou blízkych stromov. Nič krajšieho nepoznám, ak by som mala posledné želanie, posledné minúty svojho života, chcela by som ich stráviť podobne. V prírode medzi stromami, počúvať ako tečie voda s voňavou kávou v ruke.
Otváram knihu a prečítam pár riadkov, napijem sa z kávy, nechtiac sa v myšlienkách vraciam k nešťastiu v Grécku. V ušiach mi znie 61 mŕtvych...
Kladiem si otázky, na ktoré nie sú odpovede. Neubránim sa im však , tak si v duchu premieľam, prečo? Prečo sa dejú takéto hrozné veci? Prečo? Rozmýšľam, ako je teraz v Grécku, nikdy som tam nebola, neťahalo ma to tam, nemám rada teplá. Teraz však by som tam chcela byť. Mám sto chutí odletieť prvým lietadlom do Grécka. Mám chuť aspoň raz nebyť ničím iným, ako človekom. Stať sa mysliacím tvorom namiesto špekulujúceho tvora, byť citiacím tvorom. Aspoň tak ako psi, keď v noci začne štekať jeden rozbrešú sa všetci na ulici.
Káva je dopitá a obedná prestávka u konca, poberám sa späť do kancelárie. Po ceste odhadzujem kelímok po dopitej káve do smetného koša, zdá sa mi, že do koša som odhodila aj ten posledný kúsok svojej človečiny.
