V hlave mi víria myšlienky, z ktorých je mi smutno. Nepodarilo sa mi niečo, čo pre mňa bolo dôležité, niečo na čo som sa mesiace tešila. Spojené s inými drobnosťami je moja nálada pod bodom mrazu. Prechádzam sa po starom meste, násavajúc atmosféru vôkol seba.
Pouličný umelec, zrovná hrá pieseň, ktorú sme počúvali cez víkend. Maďarská skladba o smútku a prehre. Precítená, vášnivá, smutná a nadovšetko krásna. Je to asi 40 ročný muž, róm s nádherným hlasom, spieva precítene. Pred ním pár drobných a ceduľka s fotkou dcéry, na ktorej píše o jej chorobe,
Neponáhľam sa, postavím sa neďaleko a potichu si spievam skladby, ktoré poznám. Ľudia prechádzajú, občas sa niekto na pár sekúnd pri zastaví . Tvoríme zvláštny pár.
Jeden z okolo idúcich spomalí, vytiahne peňaženku a prispeje pár drobnými a úsmevom. " Maďarskú skladbu som už dlhé roky nepočul, krásne" povie a pokračuje vo svojej ceste.
Ešte pár minút sa opieram o studený múr a pospevujem si. Do slov piesne sa transformoval môj smútok. Ja sa poberiem ďalej a ťažoba ostáva vysieť už mimo mojej hrude, tam vonku na ulici,
Poďakujem sa a prispejem , " toto som vôbec, nečakal" zahlási, umelec. Usmejem sa, ani ja som nečakala, že svoj smútok vyspievám na ulici.
