Často sú chvíle, keď cítime, že nie sme sami, že niekto bdie nad nami. Sú aj chvíle, keď všetko nasvedčuje k tomu, že Boh sa nezapája do osudu človeka. Človek je ponechaný napospas svetu, svetu kde sú smrteľné choroby, ktoré si práve vyberú človeka, ktorého milujeme. Človek je ponechaný na milosť nemilosť prírody, ktorá za pár minút splaví ich domovy, majetky, neobíduc ani životy malých či veľkých. Ktorý vnem je správny? Komu pripísať tieto aktivity? Nikomu? Bohu? Prírode? Zhode okolností? Čo si o tom myslieť? Alebo radšej si neklásť tieto otázky? Nietzche sa vzbúril, vzbúril sa proti predstave vzťahu človeka a Boha. Značnú mieru na tom mala doba v ktorej žil. Obdobie ktorej charakteristikou bola náboženská moc. Náboženstvo a ich splnomocnenci, ktorý sa cítili povolaní zasahovať do každého aspektu života, ani veda nebola omilostená. Nie som si istá či vedec, filozof by si získal uznanie ak by nebol kresťanom. Núti ma to premýšľať, prečo malo náboženstvo takú moc? Čo vlastne chcelo? Osobne obdivujem odvahu Nietzcheho, jeho odvahu vyhlásiť: Boh je mŕtvy! Napriek faktu, že jeho otec bol luteránskym pastorom. Nietzche sám začal študovať teológiu, ktorú však zanechal. Táto jeho veta, idea, filozofia mu zatvorila dvere pred spoločenským uznaním. Udržiaval spoločenské konexie s rôznymi umelcami, filozofmi, teológmi: Wagner, Schopenhauer, Overback. Napriek tomu viedol samotársky život. Domnievam sa, že ináč by sa to ani nedalo. Nebolo by možným cez deň pritákať náboženstvu a večer kričať, že Boh je mŕtvy. Možno, že Nietzsche nechcel žiť v pretvárke, a bol ochotný žiť to, o čom rozmýšľal.
