Bohovia plačú, azda je to kvôli tomu, že som sa presťahovala do iného mesta. A takto mi vyjadrujú svoje empatické cítenie, berúc ohľad na môj biznis, nad ktorým by sa momentálne tiež dalo zaplakať.
Týždeň je u konca, aspoň tá pracovná časť. Za pár hodín budem tlačiť gauč a popíjať schlossgold, ak stihnem nejaký kúpiť. Budem sa snažiť nebrať si domov pracovné záležitosti a vypnúť, prečítať si nejakú knihu po prípade sa učiť na skúšky. Kým sa spamätám víkend bude u konca a prehupnem sa, do ďalšieho pracovné týždňa. Nedá mi nemyslieť na hodnotu, tohto všetkého. Na zmysel, krásu, nepodstatnosť, márnosť svojho povolania. Na ľudí, ktorý sú zapojení do tohto kolobehu, na obchodníkov, podnikateľov, zamestnancov, ktorí sa dennodenne hrbia pod návalom bežných starostí. Podnikať, pracovať sa dá rôzne, je tak jednoduché podvádzať, podrážať, zdierať. Niekedy som ako Jonáš, pochybujem či ešte platí „ spravodlivo ďalej zájdeš“. Nádej umiera posledná, poviem si vždy, keď mi cestu skríži človek, ktorý odolal pokušeniu, správať sa, ako bezduchý stroj na získanie peňazí. Aj keď tento druh je v menšine.
Vlastne, ďakujem každému obchodníkovi, ktorý si uchoval svoju ľudskosť a vášeň k obchodovaniu, Ďakujem všetkým tým, ktorí ešte nezabudli, že biznis nie je vojna.
Bohovia plačú, ich slzy tečú pri pohľade na podnikateľa, ktorý sa snaží uchovať si svoju ľudskosť. Bohovia plačú, lebo poznajú to pokušenie, ktoré neprestajne klope na dvere podnikateľa.
