Dá sa vlastná krv zaprieť, vytrhnúť zo srdca , zabudnúť na spoločné detstvo?
Dnes tak ako mnoho krát za posledné mesiace je môj brat je pod vplyvom narkotík. Ani neviem čo práve berie, možno pico alebo heoroín, asi to čo práve zohnal. Je to môj najmaldši brat, maznáčík rodiny, chalan pred ktorým stojí celý život, hoci teraz riadne domotaný. Nemožem si pomôcť nemyslieť na naše spoločné detstvo, na krásné bezstarostné chvíľe strávené spolu. Slepá baba, lozenie po stromoch, nahánačka, detske škriepky, smiech aj spoločné sľzy.Sú to všetko spomienky , moje imanie, majetok ktorý si nadovšetko vážím a uchovávam.
Dnes je to všetko iné, ešte občas sa vyskytne nahánačka , ale je to skôr za tisíckamy ktoré premiestnil z mojej peňaženky kým som sa sprchovala. Pripadám si tiež tak trocha ako slepá baba v snahe pomôcť mu, pochopiť ho, porozumiť čo by bolo to najlepšie preňho. Mám ho rada, zároveň sa hnevám za všetky nepríjemnosti ktoré mi spôsobil.
Prečo práve on, môj brat , veď sme si už vytrpeli dosť. Občas keď sa pozerám do jeho očí vidím zúfalstvo, sklamanie životom, beznádej. Mľadého čľoveka ktorý si zamotal život.
Ešte občas vňom vidím môjho malého bračeka s brčkavími vlasmi s nezbedným úsmevom na perách.
Ani neviem prečo toto všetko píšem, možno hľadám radu, možno stále verím že sa udeje zázrak a On bude ako predtým.
