Celebrita alebo umelec hodný obdivu?

Sedela som v kníhkupectve, striedavo listovala v knihe a pozorovala ľudí a dianie vôkol mňa. Len pred chvíľou sa skončila beseda-autogramiáda, prišla som až po skončení, zastihla som len zaujímavé dozvuky.

Dve mladé ženy sedeli pri stole oproti mne a nadšene sa o niečom rozprávali. Na tvárach mali široké úsmevy, zrenice rozšírené, proste človeka lákalo pozerať sa ne. Pohľadom sledovali pána, ktorý stál pár krokov odo mňa. Z ich mimiky bolo evidentné, že sa bavia o ňom.
Na zmieneného pána, čakalo ešte zopár ľudí, tak mi začalo dochádzať, že bude asi niekto slávny a že sa tu práve konala autogramiáda. Každe lovenie v pamäti ohľadne identifikácie zmieneného pána, stroskotalo. Proste som netušila, kto to je.
Čo mi však nebránilo sledovať dianie vôkol mňa. Možno tým, že som netušila, kto to je, bolo celé pozorovanie ešte korenistejšie.

Po chvíli si pán prisadol k dámam ku stolu naproti. Ich tváre a očká sa rozjasnili niekoľkonásobne. Pár minút diskutovali, potom sa pán pobral ďalej. Keď odchádzal slečny ho sledovali pohľadom, plného obdivu, dojatia a kúsku zbožňovania.
V ich pohľade sa zrkadlilo niečo veľmi pekné, niečo čo som už roky nevidela. Obdiv, bez pojašenosti, hystérie a iných prímesí, ktoré by to znehodnotili. Len čistý obdiv, voči človekovi, ktorého tvorba ich oslovila. Nadšenie, že si s ním môžu podať ruku.
Pri odchode som sa spýtala, predavača, či tu mali dnes nejakú autogramiádu, lebo z pohľadov prítomných ľudí som vytušila niekoho slávneho. "Áno, bol tu Maroš Hečko", odvetil prekvapene, vraj on si obdiv u ľudí nevšimol.
Autor mi bol doteraz neznámy, ale obdiv v očiach tých žien na mňa zapôsobil.
„Obdiv je ušlechtilé víno pro vznešené duchy." Auguste Rodin