Cítite ešte aj tú človečinu?

Vždy sa mi páčila harmónia, jin a jang, niečo čo sa vzájomne dopĺňa, vyvažuje. Vraj ak je niečo harmonické, je to príjemné a potešujúce. Život však nehrá podľa žiadnych pravidiel aj keď sa ľudia všemožne snažia vytvárať si rôzne ideológie a systémy, ktoré by zmiernili drsnosť, ba až krutosť života. Pred pár hodinami som vynášala smeti, pri kontajnery stál človek a prehrabával sa v nich. Možno bezdomovec a možno len chudobný. Na chvíľu som sa zasekla, on sa len usmial a ustúpil krôčik a povzbudila ma, nech to tam len smelo hodím. Bezdomovcov stretávam každý deň. Starých ľudí, ktorí sa pomaly šuchotajú po ulici, dlhé strapaté zamastené vlasy, tvár plná hlbokých vrások. Občas zdvihnú sklonenú hlavu pokúsia sa o štrbavý úsmev a natrčia kelimok alebo špinavú dlaň. Niekedy sa pristavím a niekedy kráčam ďalej. Snažím sa nemyslieť a necítiť. Odignorovať fakt, že to bol človek z mäsa a z kostí, ktorý potrebuje pomoc. Aké by bolo ľahké nahovoriť si, že za svoju biedu si môžu len oni sami. Naklamať si, že ak by chceli lusknú prstami a zajtra už spia v čistých perinách. Naklamať si, že mne by sa to určite nestalo, nikdy by som tak hlboko neklesla. Skutočne? Skutočnosť je však iná, omnoho viac komplikovaná, nepríjemná. Žijeme v spoločnosti, v ktorej ľudský život má veľmi nízku hodnotu. Sme zameraní na výkon, efektivitu, produktivitu. Harmónia, súlad sú len marginálnymi záležitosťami. Pohodení starci na uliciach svedčí o duši národa, o jeho svedomí ktoré je otupené, o vláde ktorá sa práve pre toto nedá mať v úcte. Čo cítite vy keď sa dívate do očí tých zúfalých ľudí? Cítite len smrad, ktorý ich obklopuje alebo aj tú človečinu?