Túlam sa, brázdim sa údoliami a výšinami svojich spomienok. Telo ostáva nehybné, ale myseľ pokračuje na svojej púte minulosťou. Rýchlosť spomienok na diaľnice života je neobmedzená, sem tam naskočí červená, zákaz vjazdu alebo prechod na vlastné riziko.
Dnešná cieľová stanica je ľútosť. Skutky, situácie, ktoré som oľutovala. Nepríjemné prešľapy, za ktoré sa človek dnes hanbí, prinajmenšom považuje za chybný krok. Bolo ich zopár, a ešte pribudnú, je to súčasť života. Mám rada úprimnosť, či už k ľudom alebo k samej sebe. Mysli mi znejú slová Yaloma: „ človek ľutuje najviac to, čo neurobil.“ Znie to divne, ale viem, že je to pravda.
Život je beťár a tajnostkár, nedáva nám možnosť voľby, čo sa týka nášho začiatku a často sa snami neradí ani o ukončení nášho behu. Neviem čo bude zajtra, ale s určitosťou viem, že moje dni nie sú večné. Možno sú to mesiace a možno dekády. Čas je neúprosný a neprestajne nás núti rozhodovať ako ho strávime. Práca dnes ma inú prioritu, už to dávno nie je osem hodín. Naše unavené telo sa ani nestíha poriadne zregenerovať pred čumbedňou (rozumej TV) a deň je u konca. Nestíham, ponáhľam sa, nemám čas, neskôr, sú slová, ktoré sú dennodennou súčasťou nášho života. Viem, že chyby robíme, ale chcem aby bolo čo najmenej toho, čo budem ľutovať kvôli tomu, že som to neurobila. Viem, že dôvodov máme mnoho, prečo nie teraz a nie dnes.
Nuž, na záver len toľko, že život sa nás nebude pýtať, či sme pripravený na zmenu, stratu, alebo smrť, rozhodne za nás
