Dnešný rozhovor s kolegom ma šokoval, rozčaroval a prekvapil. Neplánujúc sa náš rozhovor zvrtol na politickú scénu na Slovensku. Kolega poznamenal, že za všetkým zlom treba hľadať židov, lebo oni sú zodpovední za väčšinu zla. A po druhý krát behom dnešného dňa, zložil slovnú poklonu Hitlerovi. Síce vraždenie ako-tak odsúdil, ale vraj poriadok bolo treba urobiť.
Tak si kladiem v duchu otázky, čo sme to za ľudia, že obviňujeme inú rasu, národ za naše ťažkosti? Čo sme to za ľudia, že tak rýchlo zabúdame na bolesť a zúfalstvo, ktoré otriasli s celým svetom? Kam sme vlastne v tom zhone zapatrošili svoje srdce? Sme krutí k sebe, prírode, okoliu. Hodiny trávime pozeraním sa na násilie, vraždy, znásilnenia a voláme to relax. Čo som to za človeka, keď namiesto súcitu kritizujem? Čo som to za človeka, keď šetrím úsmevom a milým slovom?
Snažím sa každý deň prejsť pešo zopár kilometrov. Často si to zamierim do kancelárie, cez mesto. Dennodenne prechádzam cez zopár križovatiek, ktoré sú riadené semaformi. Nepamätám si situáciu, keď by niekto neprechádzal na červenú. Pri niektorých prechodoch zostávam stáť o samote, čakajúc na zelenú, rozmýšľajúc prečo je tak ťažké dodržať, takéto jednoduché pravidlo. Čo sme to za ľudia, že odmietame podriadiť sa a bezhlavo pohŕdame s vlastným životom a životmi ľudí vôkol nás?
Čo som to za človeka, keď mlčky sledujem fetujúce deti? Čo som to za človeka, keď sa usmejem na šteniatko a mračím sa na ľudí?
Kladiem si otázky stále dokola v snahe, že nájdem odpoveď, čo som to vlastne za človeka.
