Myslím, že dážď nás robí jemnejšími. Keď zmokneme až na kožu, niečo z nás sa zmyje. Rozmočí sa naša vrchná vrstva, nános, sadza, čo sa na nás usadila. Zjemní nás, možno na chvíľu odložíme náš pancier, keď sa dažďové kvapky dostali pod to, na našu kožu.
Ako dieťa som zbožňovala vybehnúť do letného dažďa, rozprestrieť ruky a nechať na seba padať veľké kvapky dažďa.
Počúvať dážď, ktorý bubnuje na okná a cítiť ho z našich vlasov, ktoré sú zlepené, lebo sme premokli. Sedieť zachuchlaná s pariacim sa hrnčekom a knihou v ruke, a podliehať nutkaniu stále sa pozerať von oknom na dážď.
Dážď vo mne evokuje spomienky nato, čím som chcela byť ako dieťa.Spomínam si, ako sme sedeli v prváckej lavici a mali nakresliť čím chceme byť, až raz budeme dospelí. Váhala som, ktorú alternatívu nakresliť, tú divnú alebo tú adekvátnejšiu. Napokon som nakreslila, to po čom moje srdce túžilo. Na výkrese sa objavilo policajné auto.
Držalo ma to až do neskorej puberty, nie som si istá, či ma to prešlo...
Dnes ráno, keď som vystúpila z vlaku, chvíľu som váhala, či si zavolať taxík, alebo odkráčať tých dvadsať niekoľko minút v daždi. A tak som si dala pršiplášť a kráčala v daždi. Bolo to príjemné. A tak sedím v kancelárii a z času načas sa pozerám von oknom na padajúci dážď.
A potláčam chuť vybehnúť von, premoknúť až na kožu, vlastne to si nechávam, až na večer, po ceste domov. Nech dážď zmyje usadeniny dospeláckého života, potom sa usadím do kresla a vôňa dažďa naplní izbu...
