Príbehy o nebi, o druhom svete znejú tak pekne, prinášajú útechu pre strápenú, ubolenú a pomstychtivú dušu. Možno presne toto je to čo chceme, nádej, že raz sa to určite všetko zmení, že to bude lepšie. Nádej, že v tom nie sme sami, že je niekto - tam hore, síce ďaleko ale predsa niekde. Nádej, že on predsa vie čo robí, že má nad tým ako takú kontrolu, že všetko vie, aj to čo sa vedieť nedá.
Poznám to z vlastnej skúsenosti, chuť trpkokyslej nádeji, že on určite niečo urobí, a to čo sa stane bude to najlepšie. Človek potrebuje boha, potrebuje ho, aby mu mohol prideľovať prácu a úlohy, ktoré sám nechce riešiť. Boh by mal byť ten, ktorý uteší zúfalé matky, on by mal byť ten, ktorý dá silu umierajúcemu , silu čeliť bolesti fyzickej i duševnej. On by mal byť ten , ktorý bdie nad sirotami a utláčanými a spravodlivo odplatí každému.
Spravodlivosť je potvrdenie zavedeného bezprávia. Anatole France
Bolo by to tak krásne, veriť že tá všemohúca spravodlivosť sa nedá obísť, podliezť, okabátiť. Tak veľmi by som tomu chcela ešte veriť, hľadieť na trpiacich vôkol mňa a šepkať si, že boh to má v rukách, že v nebi sa budú mať všetci dobre. Nejde to, už to nedokážem.
Strach je najväčším zlodejom, ktorého môže človek stretnúť. Prikradne sa do nášho vnútra, usadí a šíri sa, až sa stane našou súčasťou. Rozhoduje ako myslíme, ovplyvňuje naše konanie, núti nás žiť v obmedzenom priestore, svojho osamelého života. Sme ako topiaci sa, ktorý sa chytá každej slamky vo forme ideológií, hesiel a nekonečných prúdov svetonázorov a náboženstiev. A to všetko v snahe mať pevnú pôdu pod nohami, pocítiť znovu bezpečie, aké zažíva dieťa v lone matky. To všetko netušiac, že to vlastný strach nám nedovoľuje vidieť, vykročiť novým smerom.
Nie je príjemné hľadieť do oči zúfalstvu, bolesti, bezmocnosti a strachu. Zdieľať ťažké chvíle blízkym, či na zdanie cudzím človekom a nevedieť, čo povedať, alebo vykonať aby sa mu uľavilo. Boh je viac než vítaným v takýchto situáciách, jediné čo nás napadne je vysielať zúfalé modlitby k bohu, aby niečo urobil, nevieme síce čo, ale asi svoju vôľu, veď to by bolo dokonalým riešením. Myslíme to úprimne, strávime hodiny modlením sa za dotyčného, často v slzách. Zrazu sa nám uľavilo, veríme že modlitba to vyrieši.
Tak rozmýšľam znovu a zas, o vlastných životných hodnotách, svetonázoroch, ktoré viac, či mennej určujú spôsob, ako si budujem svoj vlastný život.Mnohé roky viera v Boha, bola základom a inšpiráciu v každej oblasti. Zdrojom s ktorého som sa snažila čerpať pre uspokojenie vlastných potrieb, zdroj z ktorého som chcela čerpať aj pre tých, na ktorých mi záležalo, či už blízkych alebo príležitostných známych.
Dnes viem, že už na tejto ceste nechcem pokračovať. Myslím si, že väčšinu ľudského utrpenia spôsobili ľudia, buď sme urobili niečo, čo nebolo správne, alebo sme neurobili to čo bolo potrebné. Vo vlastnej sebeckosti, strachu a behu na vytúžený vrchol , sme pošliapali tých slabších vôkol nás. Opustili sme tých, ktorí nás potrebovali a zanechali v nich čiernu dieru, ktorú, žiadne božstvo nezaplní. Jediným liekom je človek, z mäsa a kostí.
Všetky utópie, zdanlivo najnevinnejšie, v skutočnosti pôsobia škodlivo. Majú totiž schopnosť vzbudzovať v ľuďoch nechuť k skutočnosti. Anatole France
