Stála som na zastávke, telom mi prechádzala jedna triaška za druhou, bola mi zima, napriek tomu, že bolo niekoľko stupňov nad nulou. Hlavu som mala sklonenú, ruky skryté vo vreckách, netrpezlivo čakala na svoj spoj. Pár metrov predo mnou vietor prevracal strany časopisu, pohodeného na chodníku. Niekto ho stratil alebo ho vietor odfúkol od neďalekého stánku. Na zastávku pomaly prichádzali ďalší cestujúci, iní len mlčky prešli popri zastávke za svojimi povinnosťami. Z neďalekej stavby doliehali zvuky rušnej práce, a slniečko sem tam vykuklo spoza mrakov. Starší pán sa približoval k zastávke, pár metrov predo mnou sa hlboko uklonil, aby zdvihol pohodený časopis, nie práve najpevnejšou rukou ho odniesol do koša.
Opäť ma zatriaslo, ale tento krát nie od zimy, skôr som pocítila hanbu aj obdiv. Hanbu, za svoju nečinnosť a obdiv k staršiemu pánovi. Obdiv k jeho filozofii života, bez slova napraviť to, čo sa napraviť dá, aj keď to nespôsobil. Neurobili to desiatky ľudí pred ním, neurobila som to ani ja, hoci sme to všetci mohli, či mali (?). Urobil to starší dôchodca, mlčky a bez zaváhania. Tak si kladiem otázku, ako veľmi ovplyvňujú náš svet, krajinu a mesto, práve takéto maličkosti a náš postoj k ním. Maličkosti, ako prejsť mlčky alebo sa zastaviť na pár sekúnd.
