Stalo sa Vám niekedy, že ste dostali neodolateľnú chuť na šálku čaju? Chuť ktorá sa do vás zakvačí a odmieta rezignovať aj vtedy, keď otvárate po piaty krát tú istú skrinku, len aby ste zistili to, čo ste videli prvýkrát, keď ste sa tam pozerali?
Snažím sa správať racionálne, teda aspoň budiť dojem v zrkadle, že veci ktoré poviem a robím som si dôkladne premyslela, vyhodnotila a že zvolená alternatíva, je tá najlepšia v danom okamihu. Sem-tam sa mi to podarí, moja hladina hormónov šťastia sa v takýchto chvíľkach patrične zdvíha. (žiaľ odborníci tvrdia, že sa človek drvivú väčšinu rozhoduje na základe emocionálnych a nie racionálnych prvkov) .
Poslušne priznávam, že som lenivý človek. Mám rada pohodlie a sladké nič nerobenie. Čas ktorý môžem stráviť čítaním dobrej knihy, si vysoko cením. Ak túto svoju najobľúbenejšiu činnosť môžem vykonávať v príjemnom prostredí , a so šálkou voňavej kávy, rozširujem klub spokojných človiečikov a znižujem počet večných ufrfľancov. Moja lenivosť sa patrične prejavuje aj v mojom gastronomickom umení, teda veľmi zriedka vyvíjam väčšie úsilie na prípravu jedľa , než objednávanie v reštaurácií, telefonovanie do miestnej pizzerie, a návšteva chladničky. Zázrakom alebo zvykom, moje chúťky boli vždy v súlade s mojím gastronomickým zdrojom a prostredím.
A ja len pevne verím, že včerajšia noc bola výnimka, ktorá ma nebude často navštevovať. Bolo pár minút po deviatej, skončil mi tréning a ja som pobrala domov. Teda lepšie povedané do nášho “ firemného bytu “, adresu som našla hneď na piaty krát, a tento krát som sa na cestu spýtala len trikrát (viac ľudí som nestrela), ak by som brala do úvahy, že to je vzdušnou čiarou cca 500 metrov od miesta kde som mala tréning, musela by som si priznať, že moja orientačná schopnosť už nie je taká dobrá, ako za mládi. Do bytu som prišla pár minút pred desiatou, odložila si veci a mala som v pláne si niečo prečítať a pobrať sa do ríše snov. A tu z ničoho nič sa prepadla obrovská chuť na šálku čaju. V obchode som sa nestihla zastaviť a zo sebou som mala len oblečenie a zopár drobností. Pozrela som sa do každej skrine, poličku, vytiahla každú zásuvku. To všetko márne. V dome nebol ani vrecúšok čaju. Na spánok som takmer zabudla, keď som prevrátila byt hore nohami , nezostávalo mi nič iné než sa vybrať do ulíc. Bolo takmer jedenásť, na moje potešenie som stretla ešte pár v stredných rokoch, ktorých som spýtala či v okolí nie je nejaká večierka. Z môjho hlasu asi bolo cítiť mierne zúfalstvo, lebo ma odporučili na neďalekú pizzeriu, a rýchlo odkráčali do bezpečia.
Ani čašník nemal pochybnosti o mojom psychickom rozpoložení, a neskrývane to dával najavo svojím udiveným pohľadom, keď som si pýtala čaj so sebou, teda vrecúško čaju. Keď videl, že ani pokus odradiť ma cenou žiadaného produktu nesplnil svoj účel, uskutočnili sme vytúžený obchod.
Tak, krátko pred polnocou som si vychutnávala šálku čaju, jedinečného svojho druhu. Ešte som nikdy pred týmto nestrávila zopár hodín prípravou čaju. A dúfam, že si to už ani nezopakujem.
P.S. Ale, stálo to zato
