- „ Prosím. "
- „ Dobrý deň. Pani Mária?
- „ Áno"
- „ Mám pre Vás odkaz od vášho syna"
- „ Čo je sním? " V jej hlase počuť strach. Volá jej predsa nejaká cudzia ženská, je to pochopiteľné.
- „ Odkazuje Vám, že príde domov, že ho pustia na PPčko-Podmienečné prepustenie." Nastalo krátke ticho. Po pár sekundách už žena vzlyká do telefónu. Spomedzi vzlyky mi ďakuje. Nenachádza tie správne slová aby vyjadrila svoju vďačnosť a radosť. Tak len plače čoraz silnejšie. Rozlúčim sa. Tiež so slzami na krajíčku.
Bola som len náhodným poslom dobrej správy. Len krátky telefonát jednej matke, ktorej sa po pár rokoch vráti jej syn. Zožala som vďaku o ktorú som sa vôbec nepričinila. Zdieľala som radosť, nie každodennú. Radosť, ktorá vychádzala z materinského srdca. Bohatá snehová nádielka cez víkend mi priniesla zatiaľ môj najkrajší dospelacký vianočný darček.
