Väčšina ľudí, ktorí sa rozhodnú pre nejakú vieru alebo náboženstvo majú na to svoje dôvody. Niekedy je ťažká životná záležitosť, smrť, choroba, vzťah, proste okolnosti, keď nevedia alebo nechcú pokračovať sami. Zrazu objavujú v sebe to známe semienko viery, šepkajú k nebu svoje modlitby. A odpovede prichádzajú.
Som človek, ktorý to zobral trocha z druhého konca. K viere ma nikto nikdy nenútil, ale mne sa zdalo, že by mi mohla poskytnúť odpovede na otázky, ktoré som si kládla.
A tak som sa stala kresťanom. Bolo to fascinujúce, malo to svoje čaro, pôvab. Zrazu obyčajný človiečik si komunikuje s nadprirodzenou bytosťou, je božím dieťaťom. Netrvalo to rok ani dva, ale viac než dekádu. Boh bol priorita v mojom živote.
Dnes je zo mňa opäť agnostik. K tomuto rozhodnutiu ma neviedlo, žiadne sklamanie, či negatívna skúsenosť. Bolo to rozhodnutie, to semienko viery sa na dobro stratilo, vyschlo alebo ho odvial vietor.
Prekvapuje ma bezcitnosť kresťanov, spôsob ich rozmýšľania. Zrazu sa dozvedám, že som takmer druhoradý občan, že ani neviem čo je pre mňa to najlepšie. Že Boh ma miluje, len mu musím veriť.
Zažila som komunikácie, keď sa s neveriacim jedna ako nesvojprávnym človekom , ktorý akoby sa ocitol v určitom psychotickom stave.
Vlastne je to zvláštne, boli časy, keď som si myslela, že každý človek potrebuje boha, len cesta k nemu je rôznorodá. Myslela som si, že modlitba je univerzálny kľúč.
Dnes to vnímam ináč. Dnes nechcem boha. To či existuje alebo nie neriešim, pre mňa teraz neexistuje.
Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, že občas sa zabúda nato, že realita pre teistu je odlišná ako pre ateistu.
Každý človek má pravo sa slobodne rozhodnúť, aký spôsob života bude viesť, či bude veriť alebo nie. Spochybňovanie tohto rozhodnutia je neetické a bezohľadné.
