Chvíle, keď byť človekom chutí ako piesok, ktorý vietor navial do očí, úst a niet pred ním úniku. Možno, takto nejako chutí aj bezmocnosť. Ako piesok škrípajúci medzi zubami. Nemám rada bezmocnosť, predsa ju cítim a príliš často.
Dni sa míňajú závratnou rýchlosťou. Niektoré zanechávajú stopy iné upadajú do zabudnutia bez povšimnutia. Prechádzam ulicami starého mesta a chvílami cítim, ako pri niektorých pohľadov sa mi rozlieva teplo pri srdci.
Sedím vo vlaku, unavená z celého dňa. zachváti ma kašeľ a spolucestujúca mi ochotne podáva fľašu minerálky.Jej ochota mi spríjemni zvyšok cesty a pravdepodobne aj dňa.
Stále myslím na bezdomovcov, na okolo idúcich, ktorí sa len tak z chutí zasmiali na tragickom výjave. ako pri scéne v kine, alebo v TV. Snažím sa od toho celého odosobniť, zabudnúť na na ten pohľad, ktorý mal v očiach. Na surovú beznádej, bez akejkoľvek masky. Beznádej je peklo samo o sebe.
25. mar 2014 o 14:01
Páči sa: 0x
Prečítané: 824x
Jedno pozaucho
Tušila som, že to nedopadne dobre. Prechádzala som popri nich, pomalým krokom. Dvaja muži uprostred argumentácie. Jeden natiahol pravicu a druhý sa poskladal a zaspal tam na chodníku. Obaja bezdomovci, ďalší sedeli pár metrov na lavičke. Podišla som bližšie, ale agresor sa uspokojil s jedným po zaucho, usúdil, že svoje slová dostatočne potvrdil.
Nora-Soul Slížová
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
