Vášeň a fanatizmus sú možno bratia, možno práve tak, ako genialita a bláznovstvo. Alebo umelci a cvoci, tá hranica je tenká, jemná, krehká. Alebo len vymyslená ? Zbytočná?
Počas mladosti som mala to šťastie zažiť vášeň k záľube, neskôr aj k práci. Je to ako láska, čas stráca na význame, únava sa dá ľahko prekonať. Pohľad na dokončený projekt, či správny kód je úmerne sladký ako pohľad do oči milovaného. Bláznovstvo? Určite, práve tak ako zamilovanosť, zaslepenosť, hormóny. Ale je to korenie života, práve tak podstatné ako múdrosť, krása a úspech.
Vášnivo milujem hory, stromy a dalo by sa povedať, že často je to práve to, čo nenesie stopy civilizácie. Skala, ktorá tam stoji hrde stotisíce rokov alebo strom, ktorý odolal, zmohutnel, zvráskavel ale odolal.
Táto moja slabosť pre vášeň nemá ďaleko k fanatizmu všetkého druhu, ale práve tak ako sa človek učí ovládať svoj jazyk môže sa naučiť, krotiť svoje vášne a rozpoznať fanatizmus.
Ale nie o tom som chcela. Neviem ako vy, ale vždy to pokladám za sviatok, keď stretnem človeka, ktorý je zapálený pre určitú vec. Horlivca bez fanatizmu, teda niekoho, kto robí s láskou to čo robí.
Nedávno som stretla opäť takého človeka, niekto kto robí svoju prácu lektora s ohňom. Ten rozdiel sa nedá ani vypovedať.
A tak som spomínala nato, aké príjemné boli časy, keď som bola horlivá pre niečo. Na tú chuť ohňa. A vlastne chcem to znova. To zdravé bláznovstvo, čo spáli prach otupelosti. A tak si dnes svoje kafčo pripijem na všetky vášne a vášnivcov a vášnivčatá.
