Stojíme v rade pred okienkom pošty.Od okienka odchádza starší pán, pomaličkým šuchtavým krokom. Pani v stredných rokoch predo mnou po ňom zvolá, "mladý pán, toto ste si zabudli" a posúva pár centov po pulte. Potom sa už nakloní k okienku a rozpráva sa s paní za okienkom.
V ušiach mi rezonujú jej slová, pri tom sa pozerám na dedka. Tá ambivalencia je priam až bolestná. Podobné oslovenia pre starších ľudí nie sú ojedinelé. Tak sa zamýšľam prečo? Prečo nám je príjemnejšie, prijatelnejšie osloviť starého človeka, mladý pán? A dieťaťu, aby neplakalo hovoríme, " čo plačeš, veď ty si už chlap "?
Možno občas pohľad na človeka, ktorý je v jeseni svojho života, vyvoláva v nás uvedomenie, že my starneme tiež, že tá smrť sa týka aj nás. Tak zapierame, a hovoríme mladý pán. A on sa možno usmeje. A my na chvílu posúvame náš existenciálny strach na bok.On je mladý a my sa na chvílu neprilužujeme ku koncu.
Možno je to aj z časti preto, že tá úcta k šedinám nejako pomaly ale určite sa vytráca. Veď mladosť a sila, je krajší pohľad, predstava. A tak aj napriek že pred očami máme šediny, šuchtavý neistý krok, naše ústa hovoria, mladý, silný svižný...
Nech už je to ako chce, občas je dobré zamyslieť sa nad tým, čo tak spontánne vyletí z našich úst.
