
Keď sme mamku presvedčili, aby nás pustila, rýchlo sme si zbalili svoje veci a nejaké chlebíky a hurá za dobrodružstvom. Ja ako najstaršia, som bola kapitánom výpravy a chalani ma poslúchali na slovo. Mala som 14, brat 13 a náš najmenší 11.
Do hodiny sme už boli pri vode a nevedeli sme sa dočkať, aby sme sa schladili. Ja a stredný brat sme vedeli plávať a chceli sme naučiť aj najmladšieho. V bazéne kde dočiahol ku dnu plávať vedel, ale vo veľkej vode nie.
Tak sme vošli na kraj jazera, voda nám bola po prsia a mladší brat mal k nám priplávať. Náš plán sa zdal byť dobrý a náš drobček sa osmeľoval. Po pár minútach tiež k nám priplával, zneistel a hodil sa mi na krk. Stratili sme všetci traja rovnováhu a zrazu naše nohy, už nedosiahli na zem. Stáli sme predtým na kameni. Boli sme pár metrov od brehu a topili sme sa všetci traja. Chalan, ktorý stál na brehu, si myslel, že sa hráme, neskôr nám priznal, že nebol schopný sa pohnúť. Proste zmeravel.
S bratom, ktorý spanikáril a držal ma za krk, kým kopal druhého brata, bolo plávanie nemožné. V mysli som mala jedinú modlitbu "Bože, zachráň mojich bratov". Vedela som, že sme blízko brehu, keď som sa ponorila, snažila som sa svojich bratov tlačiť pred sebou, Starší brat aj ja sme chceli na breh dostať nášho najmladšieho. Po pár minútach sa nám to podarilo.
Vyvliekli sme sa na breh a chvíľu trvalo, kým nás kašeľ prešiel a boli sme schopní rozprávať. Bolo nám zle, bruchá sme mali plné vody, oči červené, bolo nám jasné, že toto mohlo byť pre nás posledné kúpanie.
Úprimnú sústrasť poľskej matke, ktorá včera prišla o 4 deti, strhol ich prúd vo veku 15 až 7 rokov. R.I.P.