Na stanici je rušno a vo vzduchu to len iskrí. Uprostred čakárne sa premáva asi 45 - ročná Rómka s dvomi synátormi okolo 25 rokov. Hlasno sa rozprávajú, a čo slovo, to nadávka. Potom sa matka vyberie kúpiť lístok do hlavného mesta. Milo osloví pani za pokladňou "Čo chceš ty p, akú kartičku, však načo ti to je, načo to chceš vidieť, daj to ZŤP a mne sprievod!" Pokladnička však trvá na tom, že chce vidieť kartičku. Rómka neváha o privolá svojich potomkov. My, cestujúci, zatiaľ ďakujeme za to sklo a obzerám sa, či neuvidím policajtov.
Mladý Róm milo osloví pani, "Ty slepá p, čo chceš vidieť, načo ti to je" a vyberie kartičku z vrecka, zamáva ňou a vloží naspäť do vrecka. "Nevidela si to? Však hovorím, že si slepá." A neochotne v spŕške nadávok priloží na 2 sekundy kartičku k oknu. Dostanú svoje zľavnené lístky a prechádzajú sa uprostred čakárne ďalej.
Zrazu Rómka povie synom: "Pozri na mňa, čo jej teraz poviem." A vyberie sa k okienku. "Ty, čo tu celý deň sedíš, ty za toto berieš peniaze, že sedíš na stoličke? Platia ti, za to že sedíš a ja sa musím trápiť. Máš stoličku, veď nerobíš a sedíš na nej celý deň a ešte ti za to platia."
Evidentne rómska rodina predstavu o tvrdej práci má, vie si aj predstaviť, že všetci okrem nich, by mali usilovne pracovať a nie celý deň posedávať. A slušný človek aby si ochránil svoje zdravie a život, tomu ostáva len smiech cez slzy, keď sa mu príživníci vyhrážajú prácou.
