Bola som prváčkou na ZŠ. V našej triede nás bolo asi tridsať žiakov. Do školy som chodila rada, aj keď som sa dosť často nudila. Spoznávala som nový svet, stovky nových tvári, vševediacich učiteľov, a strašne veľkých štvrtákov, ktorí boli o poschodie vyššie. Po druhej hodine sme mali prestávku na desiatu, vtedy každý z nás vytiahol svoju desiatu a pustil sa chuťou alebo i menšou do nej. Po nejakom čase som si všimla, že Janko desiatuje len sem tam. Vedela som, že má ešte piatich súrodencov, dvoch starších a dvoch mladších. Naši rodičia sa poznali, žili sme v malom mestečku. Potom sme sa skamarátili, pri desiate prišiel ku mne, či ja k nemu, zo svojho chlebíka som mu povyberala šunku alebo salám, podelila sa z ostatným, a obaja sme boli spokojní. Po nejakom čase to mojej mame došlo, že sa nestala žiadna zmena, nezačala som mať rada šunku, ani sa mi nezvýšil apetít, len nás na tú desiatu bolo viacej. Samozrejme mi to zatrhla, že ona nebude kŕmiť .... no maminka si nie vždy dávala servítku pred ústa. Ale ja som vedela, že podeliť sa bolo správne.
Bola som už väčšia, možno som už mala dvanásť. Naši neboli doma. Bol už podvečer. V našom meste bolo také malé geto, volali sme to kasárne, kde žili na 90% rómske rodiny, po väčšinou v chudobe. Aj keď sa kasárne delili na našich a prisťahovalcov. Teda na rodiny, ktoré žili už niekoľko generácii v našom meste a rodiny, ktoré sa sem prisťahovali. Občas sme tam chodili, mama sa kamarátila s niektorými rodinami, tak som niektoré decká poznala. A ten podvečer, keď naši rodičia neboli doma, som urobila jednoduchú večeru pre Janku a jej súrodencov. Nič extra, ale odprevádzala som ich príjemným pocitom, že nepôjdu hladní spať. A maminka opäť nepochválila za môj (zlo)čin, že vraj ona nebude kŕmiť .... no maminka si nie vždy dávala servítku pred ústa. Ale ja som vedela, že podeliť sa bolo správne.
Boli sme asi piatačky. Mohli sme si vybrať kde chceme sedieť, tak som si vybrala, že budem sedieť s Katkou, lebo sa s ňou v triede nikto nekamarátil. Bola tichá, mala vždy mastné vlasy, plné lupín, ktoré sa na uhľovočiernych vlasoch nedali prehliadnuť. S nikým sa nerozprávala, bola zlá žiačka a ledva preliezala. Tak som sedela s ňou. Tešilo ma pomáhať jej, šepkať jej správnu odpoveď a prinútiť ju nech sa hlási. Učiteľka ju nevyvolala, ale keď vyvolala tú najlepšiu žiačku, a jej odpoveď sa zhodovala s tou ktorú som pošepkala Katke, jej očká žiarili. Možno si myslela, že ju chcem len strápniť, ale zistila, že nie. A ja som mala pocit, že stavať sa na stranu vyvrheľov je správne aj keď všetci nad vami krútia hlavou.
Mala som už pätnásť, keď sa Marek dostal do nemocnice. Chlapec v mojom veku, prisťahovalecká rómska rodina. Videli sme sa zopárkrát na kresťanských stretnutiach, kde som sa naučila po rómsky. A ja som vedela, že je správne nakúpiť za posledné drobné zopár sušienok a vydať a sadnúť na autobus a isť ho navštíviť do nemocnice. A ja som vedela, že som urobila správne. M oja mama ma tento krát nehrešila, vzdala to.
