Pred pár dňami sa mi dostala do rúk kniha, ktorá ma prinútila znova sa zamyslieť nad jednou témou.
Kniha je skutočná príbeh sedemnástročného chlapca, Jeffreyho,ktorý skočil do bazénu a ochrnul od krku nižšie. Stal sa z neho kvadruplegik, pripútany na ložko, ktorý bez prístrojov nemohol ani samostatne dýchať.Jeho rodičia zápasia s rohodnutím odpojiť ho od prístrojov aby ho ušetrili trápenia. Neprezrádím ako kniha končí, lebo stojí za prečítanie. Autorom je otec chlapca.
Zaujala ma myšlienka, v ktorom Jeoffreyho príde navšíviť kamarát a jeho otec. Spomínajú sa zážitok z neďalekej minulosti, Jeffrey sa smeje a na chvílu zabúda na svoj stav. Jeho otec rozmýšla, či tento zážitok je dostatočne silný aby potešil jeho syna na zbytok jeho života. Pretože už nebude mať možnosť si vytvoriť podobný zážitok.
A tak rozmýšlam nad svojím životom, nad svojím osudom, zdravím a šťastím. Rozmýšľam o spôsobe života, ktorý vediem, o svojích prioritach, rozhodnutiach. Premýšlam o svojej budúcnosti, o Jeffreym, ktrorý je takmer môj ročník. Netuším aká budúcnosť ma čaká, aký osud, problémy. Pri čítani som často položila knihu, utrela si slzy, a tak nejako zúfalo šepkala nejakej sile, úpenlivú prosbu, „ prosím, nedovoľ, aby sa niečo takéto prihodilo mojím blízkym alebo mne". Aj keď sa v našej rodine dávno, niečo podobné prihodilo, nebolo ta ani zdaľeka takéto vážne. Život dokaže byť krutý.
Nemyslím si, že dokážeme zabrániť tragédiam. Niekedy sa proste stávajú. Dejú sa bez toho, aby to malo zmysel. Proste sa niečo stane a život už nikdy nebude taký ako predtým. A nič na svete to nedokáže zmeniť, vrátiť späť.
Nemyslím si, že sa dá na takéto niečo pripraviť.
Počas týchto posledných dní som si uvedomila aké dôležité sú zážitky. Spomienky na príjemné chvíle, jedinečne okamihy, ktoré nám budú dávať silu, úsmev aj po mnohých rokoch. Príjemné chvíle, krásne zážitky neprichádzajú len tak sami od seba. Vznikajú síce spontánne ale v situáciach, ktoré si vyžadujú veľa námahy a prípravy. Aby sme mohli niečo zažiť musíme sa k niečomu priblížiť. Ku rodine, priatelovi, hore, rieke. Niekedy tá cesta je len na pár krokov, niekedy na tisíce. Niekedy stačí vystrieť ruky a objať a zažiť tú blízkosť, niekedy je k tomu potrebné prejsť tisíc míľ aby sme sa priblížili k objkatiu. Ale často zážitok, či spomienka je to jediné, čo nám život nechá.
