Žiaľ, žiadny gastrofest sa nekonal. Po rozkrojení ma čakalo nemilé prekvapenie.
Ale, aby to neboli úplne zbytočne vyhodené peniaze, tak som sa nad tým zamyslela. Často sa stretávam s následujúcou situáciou: Pekne vyobliekaný mladí muži a ženy, často na vyšších postoch alebo na úradoch. Z vonku krásny úsmev a príjemný vzhľad. A vnútro? V úplnom kontraste s očakávaním. Asi je ľahšie budiť dojem, dospelého, zrelého človeka, ako ním skutočne byť. A tak rozmýšľam, aké jabĺčko som ja? Nie je to vôbec ľahká otázka. Ale viem, aké jabĺčko by som chcela byť, také zo záhrady. Sem tam škvrnka na šupke,ale z vnútra sladučké a zdravé. Jabĺčko, ktoré som si kúpila zrelo umelo, niekde po ceste. Ani neviem, či sa to ešte má právo nazývať jabĺčko, hoci z vonka to tak vyzerá. Tak je to aj s niektorými z nás. Zrejeme niekde po ceste, namiesto záhradky. Niektorí stihnú "dozrieť " na manažéra, cestou zo školy do práce. Dozrievame po ceste na rodiča, šéfa, kolegu ale predovštkým na dospelého, zodpovedného jedinca. Z vonku sme krásni, zdravo vyzerajúci, len nás prosím nerozkrojte a nepozrite sa do nášho vnútra. Čakalo by vás totiž nemilé prekvapenie, instantné zrenie, je bez chuti.
Možno sa mýlim, ale myslím si, že takto svet prichádza o svojich zrelých ľudí. O ľudí, s ktorými keď sa rozprávate, ma to chuť, ako jabĺčko zo záhradky. Je to jabĺčko keď si k tomu privoniate, keď sa ho dotknete, ochutnáte, stále budete bez pochybnosti, že to je zrelé jabľčko. Ale doba pokročila, hranice sa otvorili a s instantnou kávou a instantnou slepačiou polievkou, prišlo aj zrenie po ceste. Na vonok to vyzerá krajšie a zrelšie, len to vnútro, je bez chuti a často zhnilé.
