Niekde v tom mojom naivnom svete, ktoré sa skladá zo snov a túžob, je predstava, že každé dieťa by malo vyrastať v láskyplnom prostredí. A podobne ako prežil svoje prvé roky života, by mali byť aj jeho posledné. Jeseň života. Malo by to byť v kruhu rodiny, obklopený úctou a nehou.
Ale tento obraz nosím len v srdci, skutočnosť je tak často iná. Sedím v mhdčku a pozerám sa do tých najsmutnejších očí. pár tmavých bodiek, ktoré sú plné smútku, bolesti.Starenka, sa pozerá chvíľu pred seba, potom sklopí zrak. Ruky sa jej nekontrolovateľne chvejú,cela sa chveje, občas so sebou cukne. Tvár ma zvláštne skrivenú, ako keby od bolesti.Pri sebe má igelitku, ktorú si kontroluje každú chvílu. Nebudí dojem, žeby žila na ulice, len je zanedbaná opustená, ubolená.
Sedím oproti, bezradne, zúfalo. Všetko je tak v kontraste. Krása a lesk obchodných centier, ktoré míňame. Drahé autá, ktoré nás predbiehajú.Kde sa stala chyba? Neviem sa ubrániť pohŕdaniu celou tou tkz, vyspelosťou, ktorá čo raz viac prináša na povrch svoje škvrny.
Vystupujem, odchádzam sa svojimi povinnosťami. Kráčam preč, opačným smerom od tých smutných očí, zlomenosti. Kráčam zlým smerom. Na zvyšok dňa povinnosti zaujali celu moju pozornosť, myšlienky, pocity. Ale, keď sa večer zastavím, ten pohľad sa znova vynorí pred mojím vnútorným zrakom. Viem, že slzy sú zbytočné, tie už to nenapravia.
Chcem uľaviť tej bolesti, sklamaniu zo seba, pokúšam si nahovoriť, že nabudúce, neodkračam ľahostajne preč. Presviedčam samú seba, dávam si sľub, že sa pri zastavím pri človeku, pri ktorom sa jeseň života sa zmení na krutý mráz na duši. Zároveň ma zaleje vlna strachu, že som príliš slabá, že som od kráčala už príliš ďaleko, tým zlým smerom.
